Stopy našich predkov v krajine

 

 

 

Človek od nepamäti pretvára krajinu svojou činnosťou. Len nedávno, v júni 2013, bolo vo Voderadoch objavené praveké sídlisko. Je ďalším z mnohých dôkazov (bližšie v časti Archeologický výskum), že tak ako je dnes, aj v minulosti bolo okolie Voderád vhodným územím pre život, ktorý bol už obdobia neolitu (približne 6000 rokov pred n.l.) úzko spojený s poľnohospodárstvom. Voderady sú totiž situované v teplej klimatickej oblasti, na mierne zvlnenej sprašovej pahorkatine s úrodnými černozemnými pôdami. Blízka poloha dvoch vodných tokov  Gidry a Ronavy umožnila aj jednoduchý prístup k vode a zatraktívnila lokalitu pre najstarších roľníkov. V období pred ich príchodom bola krajina pokrytá mozaikou lúčnych porastov a rozvoľnených porastov dubov i javorov, takzvanou lesostepou. V okolí riek alebo zníženinách, kde sa koncentrovala voda, boli porasty hustejšie. Pravekí roľníci obrábali pôdu spravidla do vzdialenosti troch kilometrov od sídliska, pričom pôda v okolí sídliska bola obrábaná aj každoročne. V tomto období bola oraná pôda jednoduchými nástrojmi, s počiatku len prehŕňaná konármi, či radlom, až postupne bol vyvinutý pluh, ktorý pôdu prevracal. Prevrátenie pôdy na svahu spôsobuje jej mierny posun v smere pôsobenia gravitácie, a tak sa postupom času pôda dostáva zo svahov na ich pätu, z horného okraja poľa na dolný, či z zaoblenej časti do časti zahĺbenej. Tento proces sa odborne nazýva orbová erózia. Okrem toho, obhospodarovaná pôda je zväčša pod vegetáciou menej hustou ako napríklad v lese, či na lúke, mnoho plodín je sadených vo veľkej vzdialenosti od seba (kukurica, zemiaky, slnečnica). Časť roka, napríklad v ranných štádiách vývoja rastlín (na jar), alebo po žatve (na jeseň) môže byť bez vegetácie. Toto „obnaženie“ pôdy napomáha procesom, ktoré vedú k odnosu pôdnych častí, k erózií pôdy. Najčastejšie sú odnášané vetrom (veterná erózia) alebo dažďovou či roztopovou vodou stekajúcou po svahu (vodná erózia). Častý je jav, keď sa na poľných cestách, či na okraji polí vytvorí po dažďoch ryha, z ktorej prehlbovaním vznikne výmoľ. Hoci sa môže zdať, že „postupné odnášanie čiastočiek pôdy“ nemôže mať výrazný vplyv, poľnohospodári sú si dobre vedomí následkov, ktoré odnos pôdy má. Spôsobuje znižovanie kvality pôdy a jej úrodnosti a znižovanie hĺbky pôdy, a to až po úplný odnos úrodného humusového horizontu. V prípade černozemí, ktoré pokrývajú svahy na okolí Voderád, mal humusový horizont pôvodne zhruba šesťdesiat centimetrov. Ak sa však dnes obyvatelia obce pozrú na jar, či na jeseň na okolité svahy, mnohokrát spozorujú svetlé plochy spraše, ktorá sa v normálnom prípade nachádza pod oným šesťdesiat centimetrovým horizontom humusu! Kde sa teda podel? Výskyt svetlých plôch (Obrázok č.1) je spojený práve s dlhodobým obrábaním pôdy. Je výsledkom pôsobenia človeka, ktoré od neolitu prebiehalo takmer nepretržite.

 

 

Svetlé plochy v okolí Jozefovho majera

 

 

Hoci v najstarších obdobiach sa ešte priestorový zásah pôsobenia človeka menil, po vzniku obce a stabilizácií katastrálnych hraníc, boli zmeny limitované skôr len zmenou rotácie plodín v systéme trojpoľného hospodárenia (z ktorého sa neskôr vytratil úhor) a zmenami majetkovo-právnych vzťahov. Krajina bola využívaná intenzívne, veď patrila medzi najúrodnejšie časti Uhorska. Už v stredoveku a začiatkom novoveku došlo pritom k odnosu celej pôdnej vrstvy v niektorých častiach svahov. Dôkazom sú napríklad pôdy, ktoré nachádzame v stene úvozu Hlbokej cesty. Ten vznikol na dnes už neexistujúcej ceste odpájajúcej sa smerom na východoseverovýchod zo zákruty cesty Trnava – Voderady – Pusté Úľany,  ktorej priebeh však môžeme odčítať z historických máp (viď. obrázok č.2).

 

 

Hlboká cesta

 

 

 

Tie nám odkrývajú aj ďalšie tajomstvá. Vieme z nich napríklad vyčítať, že postupne, častým výskytom dostatočne intenzívnych zrážkových udalostí sa na niekdajšej ceste vytvárali ryhy a zárezy, čím sa cesta zahlbovala a vznikla nová forma – spomínaný úvoz. Zahĺbený bol v sprašiach, ktoré obyvatelia ďalej využívali na rôzne účely, a tým prispeli k jeho rozširovaniu.  Zahlbovanie postúpilo do takej miery, že prerezalo chrbát, po ktorom cesta pôvodne viedla. A práve na tomto mieste sa zachovala pôda, ktorá poskytuje dôkaz, že minimálne pred rokom  1839, bolo z povrchu chrbta odnesených celých šesťdesiat centimetrov pôdy! Stalo sa to teda v čase, keď poľnohospodári používali volmi, či koňmi ťahané pluhy s maximálnou hĺbkou orby 18 cm. Aký dosah potom mohlo mať využívanie poľnohospodárskych strojov, pluhov, ktoré orú hlbšie než 30 cm za posledných sedemdesiat rokov? Porovnanie leteckých fotografií z rokov 1949 (pred kolektivizáciou) a dnes, preukázalo, že svetlé plochy narástli takmer štyrikrát. Iné výskumy potvrdili, že pod svahmi sa v tomto období usadilo približne päťdesiat centimetrov materiálu odneseného zo svahov. Vďaka zmene smeru orby na mnohých poliach na smer severozápad až juhovýchod bol uľahčený pohyb prevládajúcich veterných severozápadných a častých juhovýchodných prúdení (všimnite si zmeny smeru orby na obrázku č. 2). Ten umožnil zvýraznený odnos pôdy vetrom, ktorý môžu vo veterných dňoch obyvatelia obce na poliach sami pozorovať. Priemerná erózia pôdy je dnes stanovená na približne 1,2 mm za rok. Avšak intenzita procesov nebola vždy rovnaká. Už počas prvých dvoch storočí nášho letopočtu sa pravdepodobne na ceste, ktorá viedla z sídliska v blízkosti Jozefovho majera k potoku Ronava, vytvoril viac ako 1,5 m hlboký výmoľ.  Postupom času však pôda znášaná z okolitých svahov výmoľ zanášala, až sa v stredoveku celkom vyplnil. Napriek tomu akumulovanie materiálu pokračovalo a dnes leží jeho niekdajšie dno až tri metre pod povrchom!

Aj také dôsledky mala činnosť obyvateľov Voderád v spojení s pôsobením iných environmentálnych faktorov, najmä vždy meniacej sa klímy? Na jednej strane vznikali na cestách veľké zahĺbené formy – výmole, či úvozy, ktoré sa časom, podľa frekvencie ich využívania, prehlbovali alebo naopak zanášali. Na druhej strane, dlhodobo stabilné rozloženie úzkych polí oddelených medzami kolmo na smer prevládajúcich vetrov zamedzovalo odnášaniu pôdy. Ich dlhodobé obrábanie v smere sklonu však spôsobilo výrazný až úplný odnos humusového materiálu z chrbtov a horných častí svahov. Práve takéto stopy pôsobenia predkov, ktoré v krajine nachádzame, treba vedieť starostlivo prečítať a poučiť sa z nich. Môžu nám napomôcť rozpoznať, ktoré naše dnešné činnosti majú negatívne dopady na krajinu, a ktoré naopak napomáhajú pôdu chrániť a krajinu zveľaďovať pre nasledujúce generácie.

 

 

 

Poďakovanie

Prezentované informácie sú výsledkom viacročného geomorfologického výskumu Katedry fyzickej geografie a geoekológie v katastri Voderád v rámci projektov ESFEC- 0006-07 a APVV-0625-11. Autorka ďakuje Ing. Krajčovičovi a vedeniu PD Voderady – Slovenská Nová Ves za umožnenie výskumu na ich pozemkoch. Vedeniu obce a jej obyvateľom, predovšetkým obyvateľom Jozefovho Majera, za ústretovú a priateľskú pomoc i starostlivosť pri terénnom výskume. Bez Vás by to bolo oveľa ťažšie.

 

 

Anna Smetanová
Katedra fyzickej geografie a geoekológie
Prírodovedecká fakulta
Univerzita Komenského v Bratislave