Adam Rosa

 

Medzi potokmi Gidra a Ronava,
dedina leží od pradávna
Voderady, vystavané dvoma rady.

Uprostred rastie gaštan statný, zelený,
povedľa hadia sa cesty,
vinúc sa popri domci, popri poli,
plaziac sa v diaľ,
pokiaľ kraja ráz vidieť privolí.

Obďaleč stojí chrám ostarený,
s vežou zavesenou v oblakoch letiacich,
vo výšave kam slnečný svit
zavše dozrieť nedovolí,
v oblakoch akoby z hrnca kypiacich.

S príchodom na svet
svoj ľud do života víta,
v zlomoch bytia mu osudy mení,
napokon ho i vyprevádza
k bráne večnosti pripravený.

Z druhej strany na chod dejín
prizerá sa dávna to krása,
kaštieľ pyšný, honosný,
kde prebývali už mocní templári.
On jediný vie, čo dialo sa
pod jeho oknami.

Hrdí sa pred nádherným parkom,
tou pýchou svojou,
za ktorým ako živé bašty
pnú sa prastaré duby,
s lístím vánkom rozjaganým,
ani vejúce cirády rodnej hrudy.

Vejúce na vďaku človeku,
čo po stáročia sa tu moril,
s túžbou vstával,
zrobený večeru sa klonil.

Človeku, ktorý v doline
od nepamäti obývanej,
tvoril obraz dedinky svojej,
vysnívanej.



 

Zdroj:: https://adamrosa.webnode.sk