Adam Rosa

 

 

Medzi potokmi Gidra a Ronava, dedinka leží
od pradávna — Voderady, vystavané dvoma rady.
 
Uprostred rastie gaštan statný, zelený. Povedľa
hadia sa cesty, vinúc sa popri domci, popri poli,
uberajúc sa spod okien chalúpok v šíry kraj; zdobené
čerešňami, slivkami, či alejou s vysočiznými topoly.
 
Obďaleč chrám stojí ostarený,
s vežou zavesenou v oblakoch letiacich; 
vo výšave, kam slnečný svit zavše dozrieť
nedovolí, v oblakoch akoby z hrnca kypiacich.
 
S príchodom na svet ľud svoj do života víta,
v blahých zlomoch bytia mu osudy mení.
Naostatok vyprevádza všetkých 
k bráne večnosti pripravených.
 
Z druhej strany na chod dejín prizerá sa,
dávna to tunajšia krása —
kaštieľ pyšný, honosný, kde prebývali tajomní templári.
Ten jediný vie, čo dialo sa pod jeho oknami.
 
Hrdí sa pred utešeným parkom — tou pýchou svojou, 
za ktorým ako živé bašty pnú sa prastaré duby,
s lístím vánkom rozjaganým, 
ani vejúce cirády rodnej hrudy.
 
Vejúce na vďaku človeku,
čo po stáročia sa tu moril,
k ránu s túžbou vstával,
zrobený večeru sa klonil.
 
Človeku, ktorý v doline
od nepamäti obývanej,
tvoril minulosť dedinky
našej, vysnívanej.
 


 

            Zdroj: https://adamrosa.webnode.sk