● Zo starších obecných písomností sa zachovali iba dve finančné vyúčtovania na rok 1847/48 a 1848/49. Vo vyúčtovaní z roku 1847/48 sa uvádza: „Dalo sa za duba na šibenicu potrebného a Dalo sa tesarovi od roboty tej šibenice.“ Nie je známe, či bola nejaká poprava obesením v obci vykonaná, alebo šlo o zastrašovanie ľudí v pohnutých meruôsmych rokoch.
● Na Vianoce v roku 1872 zorganizoval A. Kubina zbierku na školské potreby, hračky a rôzne maškrty pre 120–130 voderadských školákov. Do zbierky prispel „p. išpán, niektorí gazdovia, áno i miestny krčmár“. V školskej triede ozdobili jedličku a po vianočnom programe malé dievčatko vyťahovalo z pohára lístky s menami žiakov, ktorí si postupne vyberali z pripravených darčekov. Hlavný iniciátor zbierky A. Kubina napísal „nakoľko znám naše okolnosti, slávnosť táto je veľmi zriedkavá na Slovensku“.
● Dňa 6. júla 1866 bol veľký mráz a pomrzla všetka úroda – „na rolách to vypadalo jako v zime“. V januári 1929 bolo v –25 °C, v –17 °C a 5. apríla napadlo 20 cm snehu. V roku 1931 od apríla až do žatvy takmer nepršalo. Úroda dosiahla iba tretinu obvyklého množstva.
● Pred feudálnym útlakom sa roľníci zvykli brániť útekom z obce. V portálnom súpise sa píše, že v rokoch 1715 – 1737 opustilo Voderady 19 nevoľných roľníkov. To, že roľníci nikdy nezabúdali na spôsobené krivdy, dokazujú rozprávania najstarších obyvateľov obce z polovice 20. storočia, ako panský veľkostatok pripravil roľníkov pri komasácii pôdy približne o 400 uhorských jutár (1 uhorské jutro = 4 316 m²). Z ich rozprávania sa dozvedáme, že obec mala vraj v časoch poddanstva iba 46 roľníckych urbárskych usadlostí a 8 želiarskych domov.
● Koncom 19. storočia prichádzali na Zičiovský veľkostatok za prácou poľnohospodárski sezónni robotníci zo Zvolenskej a Tekovskej župy. Ich denné mzdy sa pohybovali medzi 80 a 220 haliermi pre mužov a 70 až 160 haliermi pre ženy, v závislosti od náročnosti vykonávanej práce.
Muži zarábali výrazne viac, a to aj napriek tomu, že náročnosť práce mohla byť podobná. Tieto sumy mohli byť postačujúce na pokrytie základných potrieb, ale pravdepodobne nezabezpečovali vyššiu kvalitu života. Táto situácia zároveň odráža dobové nerovnosti nielen v odmeňovaní, ale aj v životných podmienkach, ktoré formovali každodenný život robotníkov.
● Podľa dobových záznamov ešte najmenej koncom 19. storočia naši predkovia nazývali mesiace v roku inak, ako sa v Uhorsku nazývali úradne. Január mal ľudové pomenovanie ľadeň, február – únor, marec – brezeň, apríl – dubeň, máj – kveteň, jún – traveň, júl – klaseň, august – srpeň, september – jaseň, október – rujeň, november – listopád, december – prosinec. Nakoľko sa v našej dedine rozprávalo tvrdo, ako je tomu dodnes, vyslovovali sa ich názvy tvrdo bez mäkčeňov.
Mesiace sa predtým nazývali ešte inak a iný bol aj ich počet. Na rozdiel od súčasného pomenovania mesiacov, prebratého od Rimanov, sa ich názvy odvodzovali najmä podľa prírodných úkazov a poľnohospodárskych prác.
Pravdepodobný význam uvedených názvov mesiacov:
Ľadeň – mesiac v zajatí silného mrazu a ľadu
Únor – od prastarého slova unoriť; praská a norí sa v riekach ľad pod vodu
Brezeň – prebúdzanie sa prírody, rašenie brezy, prvé prejavy jari
Dubeň – pučanie dubov
Kveteň – obdobie kvitnutia kvetov
Traveň – tráva dorástla dovysoka, treba ju pokosiť a nasušiť seno pre statok
Klaseň – dozrievanie obilných klasov
Srpeň – od slova srp, čas žatvy (po rolách sviščá srpy)
Jaseň – podľa stromu jaseňa; bolo po ňom pomenované celé ročné obdobie jeseň (jeseň = v našom nárečí jasen)
Rujeň – ruja, rujenie, ručanie jeleňov
Listopád – opadávanie listov
Prosinec – tento mesiac je charakteristický mdlou, šedomodrou oblohou; základ pomenovania tohoto mesiaca môže kľudne vychádzať aj z nášho nárečového slova sinet – šednúť, modrať ( tašké sinavé mračná; tolko sa čabŕnal ve vode, aš mal celkom sinavé perny)
● Najväčším včelárom v dedine bol do roku 1918 miestny učiteľ František Koniarek. Vlastnil veľký a moderný včelín.
● Vo voderadskom parku sa v minulosti nachádzali náhrobné tabule posledného francúzskeho kráľa Karola X. Bourbonského a jeho vnučky Lujzy Márie Terézie Francúzskej (1819–1864).
Karol X. bol mladším bratom popraveného kráľa Ľudovíta XVI. a posledným francúzskym kráľom zo staršej vetvy rodu Burbonovcov. Narodil sa v roku 1757 vo Versailles. Počas revolúcie v júli 1830 bol zbavený trónu. Žil v Prahe a Gorici, kde 6. novembra 1836 zomrel.
Podľa historika Dr. Ovídia Fausta boli do voderadského parku náhrobné tabule prevezené spolu s telesnými pozostatkami Karola X. a vnučky Lujzy grófom Jozefom Zičim, počas jeho guvernérovania v Rjeke, na príkaz cisára Františka Jozefa I. Francúzsky kráľ Karol X. s vnučkou Lujzou a ďalšími príslušníkmi jeho rodiny sú však pochovaní v hrobke grófov della Torre v krypte františkánskeho kláštora v Gorici. Zičiovci boli známi svojou snahou o vybudovanie rôznych prírodných, architektonických a historických zvláštností, medzi ktoré pravdepodobne patrili aj náhrobné tabule francúzskeho kráľa a jeho vnučky.
Náhrobné tabule posledného francúzskeho kráľa Karola X. Borbounského a jeho vnučky
Pod gréckym písmenom alfa sa na náhrobku nachádza text patriaci Lujze: Tu bola uložená veľavážená a vznešená princezná, pani Lujza Mária Terézia Francúzska, vojvodkyňa z Parmy a Piacenzy, narodená v Paríži 21. septembra 1819, ktorá zomrela 1. februára 1864 v Benátkach.
Pod gréckym písmenom omega sa nachádza text patriaci Karolovi: Tu je uložený veľavážený a vznešený princ Karol X., z vôle Božej kráľ francúzsky a navarský, zosnulý v Gorici 6. novembra 1836 vo veku 79 rokov a 28 dní (viac v sekcii Kamenné tajomstvá z voderadského parku). Náhrobné tabule sa nachádzajú v zbierkach Západoslovenského múzea v Trnave.
● Gróf Jozef Ziči (1841–1924), uskutočnil v rokoch 1875 – 1876 cestu po ďalekom východe. Z tejto cesty sa zachovalo 17 denníkov a jedna mapa sveta od H. Kieperta v mierke 1:20, na ktorej vyznačil trasu cesty. Trasa cesty viedla podľa záznamov cez: Ľvov – Bukurešť – Varna – Dardanely – Istanbul – Alexandria – Káhira (Suez) – Singapúr – Batavia – Tjaundoes – Bandung – Nagasaki – Kobe – Kjoto – Hakon – Jokohama – Mengala – Jedo Schibe – Šanghai – Peking – Astar – Urgu – Burgatai – Iro – Miochta – Sibír – Vrchnie – Udinsk – Bajkal – Irkutsko – Nižné Urlinsko – Surgo – Jekaterinburg – Peken – Kazaň – Nižný Novgorod – Moskva – Poľsko – Tatry – Považie – Voderady.
Mapka cesty grófa Jozefa Zičiho po ďalekom východe
V roku 1877 (3. júna až 25. augusta 1877) uskutočnil Jozef Ziči spoločne so svojim bratom Augustínom cestu do Severnej Ameriky a Kanady. Zaznamenal ju v dvoch denníkoch. Cestovali cez Nemecko, Anglicko, New York, San Francisco, Niagarské vodopády (júl 1877) a cez Anglicko, Francúzsko, Švajčiarsko a Rakúsko sa vrátili naspäť do Voderád.
Jozef (vpravo) a Augustín Zičiovci 2. júla 1877 pri Niagarských vodopádoch
● Obec navštívil 26. marca 1934 indický maharadža. V kaštieli si prezrel zaujímavé muzeálne zbierky grófa Štefana Kegleviča.
● V maďarskej monografii F. Kolóssyho o rímskokatolíckych školách v ostrihomskej arcidiecéze z neznámych dôvodov chýbajú údaje o voderadskej škole a jej učiteľoch.
● Gróf Jozef Keglevič hrával na svojom hudobnom nástroji na posede v parku. Mal ho urobený v korune stromu na lúke za kaštieľom. Voderadčania ho familiárne volali Jóži.
● Na veži kostola nad vchodom je vmurovaný kamenný erb rodu Baranyay s kartušou. Erb je osadený dolu hlavou, čo v heraldike znamená zánik používania erbu rodom (jedným z dôvodov by mohlo byť vymretie rodu). Latinský text na kartuši znie - EX TRUCTA SEDE THOMAS BARANIAI RELIQUIT ATQVE SVE FINIS POSTERITATIS OBIIT s chromotikonom a samostatným vročením : 1674 DIE 14 MART. Kostol bol postavený až v roku 1693 a veža, na ktorej je erb osadený, až v roku 1744. Z toho je zrejmé, že tabuľa musela byť odniekiaľ prenesená. Pravdepodobne bola pôvodne osadená na inej budove a na kostolnú vežu sa dostala neskôr prostredníctvom Zičiovcov.
Obrátene osadený kamenný erb rodu Baranyay
● V roku 1947 zasiahlo celé Slovensko mimoriadne sucho, Voderady nevynímajúc. Trvalo počas celej jari, leta a jesene, čo viedlo ku katastrofálnej neúrode. Kronikári tej doby prirovnávali tieto extrémne podmienky k Sahare. Sucho bolo natoľko vážne, že miestami takmer vyschlo koryto Dunaja, čo úplne zastavilo lodnú dopravu.
Vo Voderadoch sucho výrazne ovplyvnilo aj chod miestneho mlyna, ktorý už koncom 19. storočia patril medzi technicky pokročilé. Na výrobu vlastnej elektrickej energie bol v mlyne inštalovaný generátor alebo turbína. Počas letných mesiacov, keď mal potok Gidra nízky prietok vody, mlyn využíval motor, ktorý umožňoval jeho nepretržitú prevádzku aj pri slabom prietoku. Napriek takýmto technologickým inováciám však sucho roku 1947 donútilo mlynára Jaroslava Sobotku začiatkom roku 1948 požiadať o vybudovanie elektrickej prípojky a postavenie transformátora.
O niekoľko rokov neskôr sa s mletím v mlyne skončilo a budova bola prestavaná na obytný dom. Tento dom je dodnes obývaný a považuje sa za najstarší v obci – už v 18. storočí bol mlyn v súpisoch vedený ako opotrebovaný, pričom presný rok jeho výstavby nie je známy.
● V roku 1965 zasiahla obyvateľov juhozápadného Slovenska najničivejšia povodeň v novodobej slovenskej histórii. Pri obci Čičov sa pretrhla hrádza a Dunaj zaplavil Podunajskú nížinu. Voda z Dunaja sa do zaplavenej oblasti valila tri týždne. Obyvateľom zatopených obcí podala pomocnú ruku pri obnove ich domov stavebná skupina voderadského JRD. V roku 1966 bolo zástupcom JRD Voderady v Komárne odovzdané Čestné uznanie za vynaložené úsilie pri obnove okresu Komárno po povodni v roku 1965.
Stavebná skupina pri výstavbe domu v Kolárove (v strede predseda JRD Jozef Krivička)
● Na sklonku leta, niekedy v rokoch 1968–69, sa neďaleko bývalého Klárinho majera na niekoľko dní utáborila sovietska vojenská jednotka, zhruba o veľkosti pluku. Zamaskovali svoju bojovú techniku a odpočívali. Do dediny nešli. Možno čakali iba na doplnenie nejakých zásob. Niekoľko zvedavých šarvancov z dediny im zo dva razy zanieslo pozbierané jabĺčka, začo sa im vojaci odvďačili vojenskými odznakmi. Ktovie, či práve počas toho táborenia neskrsol v hlavách niektorých sovietskych dôstojníkov nápad na umiestnenie vojenských radarov práve pri našej obci.
Vojenská jednotka sovietskej armády (CA) bola na kopci za dedinou dislokovaná začiatkom sedemdesiatych rokov. Už niekoľko rokov nato dostala malá vyvýšenina s trčiacimi radarmi od Voderadčanov meno Ruský kopec. Toto pomenovanie sa používa v dedine dodnes.
Radoví vojaci sovietskej armády mali prísny zákaz opúšťať kasárne. Zúčastňovali sa na zveľaďovaní a skrášľovaní obce počas mnohých obecných brigád (pomáhali napríklad pri výstavbe nového kultúrneho domu). Dôstojníci boli ubytovaní so svojimi rodinami priamo v dedine, v bytovke postavenej v areáli základnej školy. Jedna dôstojnícka rodina bývala v zhabanom dome pri cintoríne.
K pobytu sovietskych vojakov vo Voderadoch sa viažu, ako to býva zvykom, úsmevné aj menej úsmevné príhody. Raz sa počas jednej letnej noci niekoľko „smädných“ vojakov rozhodlo kasárne na kopci nenápadne opustiť. Po prelezení plotu sa vydali pešo do neďalekého Majcichova, kde si zašli uhasiť smäd na dedinskú tanečnú zábavu. Došlo však k roztržke s miestnymi podguráženými mládencami a tak museli prísť ich utajený nočný výlet ukončiť príslušníci Verejnej bezpečnosti a privolaní sovietski dôstojníci s niekoľkými vojakmi. Známa je aj úsmevná príhoda z miestneho roľníckeho družstva, kam doviezli jedného dňa mladí sovietski vojaci do opravárenských dielní prepichnuté koleso zo Zila (nákladné vozidlo ZIL, ЗиЛ) s novou dušou na výmenu. Opravári rozobrali veľké koleso a po nafúkaní duše zistili, že sa dá ešte opraviť. Namontovali teda na dieru po klinci strojček (uťahovací lis), do ktorého vložili teplý fľak (zápalná záplata slúžiaca na opravu defektu), ktorý zapálili, aby sa záplata za pôsobenia tepla pevne prilepila k duši. Vojaci, udivene sa pozerajúc raz na seba a raz zasa na valiaci sa dym, nestačili čudovať, čo to tí opravári stvárajú s dušou, ktorú mali vyhodiť a vymeniť za novú. Po niekoľkých minútach teplý fľak vychladol a chlapi vojakom ukázali kvalitne prilepenú gumenú záplatu. Opravenú dušu vložili naspäť do kolesa a po nafúkaní kompresorom ho dokotúľali k nohám prekvapených vojakov, ktorí dovtedy o takých opravách ani nechyrovali. Technika balšaja! skríkol zrazu jeden z nich. Naradovaní Rusi si potriasli s opravármi rukami a opravené koleso i s nepoužitou novou dušou odviezli do svojich kasární.
Vojaci sovietskej armády definitívne opustili obec a kasárne na kopci za dedinou 13. septembra 1990. Vyprázdnené kasárne po ich odchode boli krátkodobo využívané voderadským poľnohospodárskym družstvom, ktoré v areáli vyrábalo malotraktory Hurikán. Po ukončení výroby malotraktorov objekt zostal nejakú dobu nevyužitý. Neskôr ho odpredal slovenskej armáde za symbolickú jednu korunu prvý poprevratový starosta obce Karol Sedlák.
Sovietski vojaci z Ruského kopca počas brigády v dedine
● V roku 1971 navštívil Voderady pri príležitosti dožiniek miestneho Jednotného roľníckeho družstva (JRD) jeden z najlepších a najpopulárnejších športovcov sveta 20. storočia, sovietsky futbalový brankár ruského pôvodu Lev Jašin (1929 – 1990). Vďaka pôsobivej chytacej technike sa mu hovorilo „Brankár-elegán“. Médiá a predovšetkým fanúšikovia mu za jeho „mačací“ štýl vymysleli meno „Čierny panter“. Organizácia IFFHS ho zvolila za najlepšieho brankára 20. storočia. V roku 1963 získal ako prvý brankár v histórii Zlatú loptu pre najlepšieho futbalistu Európy.
Najlepší brankár sveta všetkých čias Lev Jašin medzi Voderadčanmi (v dolnom rade v bielom obleku)
Zdroj: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 1243–1993. Voderady: Obecný úrad 1993. „AR": Spomienky k pobytu sovietskych vojakov vo Voderadoch. Sagara, Dušan – Lednár, František – Haspra, Rudolf – Prachár, Ján Vznik a vývoj JRD Voderady 1972: JRD Rozvoj Voderady a Ústredný výbor zväzu družstevných roľníkov v Prírode, Bratislava 1972. Radlinský, Andrej, Ľudovít Nábožné výlevy: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha) v Trnave 1850. Lev Ivanovič Jašin, Wikipédia: https://sk.wikipedia.org/wiki/Lev_Ivanovi%C4%8D_Ja%C5%A1in, Eurofotbal.CZ: https://www.eurofotbal.cz/clanky/pribeh-cerneho-pantera-30760. Redakcia Voderady Info. Archív Voderady Info.
