Ján Nepomuk Koniarek (Konjarek, Konyarek, Koňarek, Koňárek)    Narodil sa 30. januára 1878 vo Voderadoch v obľúbenej učiteľskej rodine. Mal troch súrodencov, dvaja bratia mu zomreli. Otec František, matka Mária, rod. Sčasná. Krstní rodičia Anton Sčasný a Emília Manigatová.                                               Vo svojich spomienkach sa zmienil, ako si jeho otec zavčasu všimol jeho talent. „Je to isté, bude z neho umelec.“ Chlapec rád modeloval z hliny všelijaké figúrky a neraz mu poslúžili aj zvyšky roztopeného vosku z kostolných sviečok, ktoré si prinášal z kostola, kde miništroval. Chcel byť námorníkom. „Pomyslel som si, že pekným povolaním je námorníctvo. Ale otec práve čítal v novinách, že kdesi potopili loď, a to ma odradilo od mora.“ Ako malý chlapec rád vysedával u miestnych cigánov, bývajúcich v okrajovej časti obce Kandie a Hliníky. Jeho mama sa kvôli tomu naňho veľmi hnevala. Ako mladý adept sochárstva vtipne poznamenal „na jednom konci dediny je fara a kostol, naproti je židovská krčma a na opačnom konci Cigáni." Ako sám priznal „najzaujímavejší sú tí Cigáni. Vysedával som u nich ako chlapec celé dni a jedával som s nimi. Mamenka sa preto na mňa jedovali, dostával som za to, ale neodvykol som a chodil som tam stále. Už som bol aj corgoň, a ešte som tam chodil.“ 

Základnú školu navštevoval vo Voderadoch. Zo strednej gymnaziálnej školy v Trnave prestúpil na umelecko-priemyselnú školu v Budapešti, kde študoval v rokoch 1894 – 1897. Odtiaľ odišiel nakrátko študovať do Ríma. V rokoch 1898 – 1900 pokračoval v štúdiách na budapeštianskej akadémii v ateliéri Alojza Štróbla z Kráľovej Lehoty v okrese Liptovský Mikuláš. V rokoch 1903 – 1904 navštevoval v Mníchove sochárske oddelenie W. Rühmana. Počas svojho štúdia v Mníchove sa spriatelil so Srbmi, ktorí mu vybavili od ich vlády pozvanie do Srbska, kde pôsobil ako sochár a portrétista na kráľovskom dvore. Vyučoval tiež kreslenie na gymnáziu v Čačkove a v rokoch 1908 – 1914 na Výtvarnej škole v Belehrade. Vytvoril mnohé diela, najmä pre panovnícky rod Karadžordževičovcov. Ako zhrnul srbský historik umenia Uglješa Rajčevič v štúdii Šľachetné posrbštenie Jána Koniarka, umelec vtedy používal  meno Jovan  alebo  Janko Konjarek, aj Koniarik. Belehradský kritik si všimol aj sochárovu citlivosť: „Hlina v jeho rukách ožíva a cítime, že keď z tejto mŕtvej zmesi vzniká forma, trhá umelcovo srdce.“ Z tohto obdobia sú známe jeho plastiky Rozsievač, Kosec, Posledný dych, hlava Jána Krstiteľa a desiatky ďalších, ktoré zdobia múzeum v Belehrade. „Pán Koniarik pracuje teraz vo veľmi pohodlnom ateliéri nebohého Djoka Krstića. Všetky steny ateliéru sú preplnené škicami a obrazmi nebohého maliara. Kostýmové štúdie, krajinky, portrét Josifa Pančića, Stará osveta, Slepá, atď.“ Nasleduje podrobný opis Koniarkových prác: „je tu pred dokončením Busta Karadjordje. Busta vyjadruje Karadjordja v roku 1813: neúspechy, rozbité nádeje. Okrem toho tu je Busta Jovana Dučića. Je veľmi dobre vypracovaná, do detailov. Sochárovi sa podaril výraz očí rôznymi ťahmi aj mimo nich, aby vyjadril svoje sochárske cítenie tejto osobnosti. Po tomto diele treba spomenúť bustu Karakaševića, Dusea, štúdiu Mŕtvy robotník. Treba pripomenúť aj škicu, ktorá sa nachádza na stole – Pieta, Mária drží v náručí Krista po sňatí z kríža a bozkáva ho na čelo. Okrem toho na stole sa nachádza aj impresionistická štúdia Nezbedné dieťa. Musím pripomenúť šestnásť kresieb rôznych osobností a zvlášť škicu, vysoký reliéf, pre pomník Vasa Čarapića. Táto skica vyjadruje Čarapića v momente, keď vychádzal zo zákopu a guľka ho zasiahla do pŕs. Na ústach zomierajúceho počuť slová Dopredu!“ Publikoval v dobovej tlači Uglješa Rajčevič.

V roku 1912 bojoval ako dobrovoľník v Srbskej armáde za oslobodenie Srbska spod tureckej nadvlády a bol vyznamenaný za odvahu. 

V roku 1914 práve strávil prázdniny v rodnej obci, keď na ministerstvo vnútra v Budapešti prišlo anonymné udanie, že v dedine niekde pri Trnave sa ukrýva srbský zved. Po vykonštruovanom obvinení zo špionáže pre Srbsko bol poslaný bojovať do prvej línie. V roku 1915 bol pri Sambore zranený, omrzli mu nohy a to mu spôsobilo trvalú invaliditu. Vo svojich pamätiach napísal: „Úrady ma privítali ako špióna. Usvedčovali ma zo spoločenských stykov s členmi belehradskej vlády. Zaviedli vyšetrovanie, uväznili ma v Bratislave, po dlhom žalárovaní degradovali z dôstojníckej hodnosti a poslali s marškompániou na front do prvej línie.“ Neskôr sa ocitol v Bratislavskom lazarete, kde mu dovolili modelovať. Ležal v zotavovni pri Dynamitke, kam ho prišiel navštíviť poslanec Ferdiš Juriga, ktorý sa zasadzoval za autonómiu Slovenska. Počas návštevy ho požiadal o vytvorenie slovenskej Piety. Návšteva Jurigu neušla tajnej polícii a Koniarka poslali na front do Sedmohradska, kde musel pracovať na exhumačných prácach pri Brašove. Neskôr ho poslali do cementárne vyrábať náhrobky. 

V čase vojny bol zničený jeho ateliér na Dušanovej ulici v Belehrade spolu s mnohými  dielami a návrhmi.

Po vzniku Československej republiky neprijal pozvanie juhoslovanského ministerstva za profesora a zriekol sa aj penzie, ktorú mu chceli posielať. Sám tie časy popísal: „V roku 1918, napriek tomu, že som mal veľké možnosti nadobudnúť význačného postavenia v mojom obore v Srbsku, vrátil som sa domov položiť základy slovenskej skulptúry a môj príchod je faktickým začiatkom slovenského sochárstva.“ 

Usadil sa v rodnej obci u svojej sestry a pracoval v ateliéri, ktorý mu postavil jeho otec ešte počas štúdií. Vo Voderadoch modeloval bustu svojho otca, súsošie Bozk strasti, mramorový reliéf ženy (Eva) a dokončil bustu botanika Jozefa Ľudovíta Holubyho. Vznikli tu aj náčrty na náhrobné pomníky Andreja Halašu, Pavla Mudroňa (realizoval ich český sochár Franta Úprka) a Svetozára Hurbana Vajanského pre cintorín v Martine a návrh na výzdobu advokátskej komory v Martine. Ani jeden z návrhov však nebol realizovaný. 

V roku 1924 sa pre nedostatok príležitostí odsťahoval do Trnavy, kde mu majiteľ sladovne Sessler poskytol ateliér a miestnosť na bývanie (1924 – 1927). Na Sasinkovej ulici si neskôr postavil ateliér s malým bytom a tam vytvoril svoje hlavné diela. Ateliér v Trnave približujú dva záznamy publikované v časopisoch, ktoré sú svedectvom o umelcových dielach. „Pri dome, v ktorom sa nachádza ateliér, je krásna záhradka, malá, ale ako z pohádky. Keď do nej vkročíte, hneď cítite, že ste v záhrade umelca, že ste v záhrade sochára. Nájdete miniatúrne čarovné jazierko, ako aj práce sochárske, stromy a kvety všetkých druhov. Z mnohých diel v ateliéri zaujme Slovenská pieta. Matka Božia drží v lone svojho božského Syna. Hlava Kristova je krásnou líniou klesnutá na plece Máriino. Z pravej strany kľačí a ruku Kristovu drží slovenské dievča v kroji a z druhej strany slovenský šuhaj, tiež v kroji, bozkáva mŕtvu ruku Spasiteľa. Vedľa je návrh sochy Lurdskej Panny Márie. Model sochy Generál Štefánik, busta Dr. J. Ľ. Holuby, návrh na Hviezdoslavov pomník pre Bratislavu. V ateliéri je mnoho umelcových myšlienok zaznamenaných v sochárskych dielach, ktoré vynikajú svojou originalitou a slovenskosťou.“ Takto vzhľad ateliéru po návšteve v roku 1932 popísal publicista Števo Schultz.

„V ateliéri nad písacím stolíkom na policiach sú vo vzornom poriadku rozostavané štúdie Zrodenie Evy, Meteor, Smrť génia, Otrokyňa, Dolce farniente, Inkarnácia, Jánošík, Revolucionári a mnohé ďalšie.“ všimol si redaktor Ján Ebringer na návšteve ateliéru v 1937. „Návštevníka upúta náčrt Ranený, znázorňujúci bojovníka, ktorý v kŕčovom pohybe, po strelnej rane v srdci, padá k zemi. Nad otomanom je skvelá Štúdia Štefánikovej hlavy ovenčená čerstvým vavrínovým vencom. Obďaleč Busta Jána Krstiteľa, výrazné poprsie Andreja Hlinku, štúdia Rekonvalescent, na stolíku bronzová plaketa Pribina, Rex Slovacorum, kruhový reliéf Dr. Pavla Blahu, reliéf Moja matka, busta Patermeus, veľké albumy fotografií z majstrových diel, sochárska literatúra, modelovacie stolíky, anatomické modely, – to je v krátkosti celkový dojem, keď sa rozhliadneš po útulnom ateliéri.“

V Slovenských pohľadoch v roku 1937 v článku Sochár a národ boli uverejnené myšlienky Jána Koniarka o túžbe, aby spoločne s ďalšími slovenskými sochármi vytvorili kamenné dejiny slovenského národa. „Niet vznešenejšieho poslania na svete ako úloha umelca v národe. Sama Prozreteľnosť ho určila, aby zvečnil svoj rod v jeho bolesti, šťastí i utrpení, aby odhalil jeho vnútro, vnikol do najtajnejších záhybov jeho vyššieho života, slovom, stal sa živým svedomím svojho rodu. Kamkoľvek pozrieme, či do Londýna, Berlína, Paríža, Ríma, Viedne, Budapešti, Belehradu, všade vidíme monumentálne pomníky, ktoré vyrástli z národnej histórie, uchvacujú nás známou čarovnosťou sochárskej plastiky, sú hmatateľné, priťahujú nás, hladíme studený kameň, bronz či mramor, a vtedy si vlastne v plnej miere uvedomujeme nesmierny význam národnej skulptúry, ktorá vo všetkých prípadoch dáva nezapomenuteľný znak týmto svetovým metropolám.“ O svojej láske k sochárstvu sa vyjadril slovami: „Z hliny vyráža stonanie, spev, lomoz a hudba, bolesť a pôžitok. Veľká vec je byť sochárom.“ 

Od roku 1939 bol docentom modelovania na oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Dňa 7. marca bol navrhnutý na menovanie mimoriadnym profesorom, ktorý „i keď ho postihlo nešťastie a choroba, dal prvotné základy na sochárskom oddelení.“ V zdôvodnení sa píše, že „je jediným zo slovenských sochárov – umelcov s najlepšou kvalifikáciou, tobôž pedagógom, z čoho sa osvedčil v cudzine, kde bol poctený za svoju činnosť radom sv. Sávu a inými vyznačeniami. Výtvarne pracoval v bývalom Rakúsko-Nemecku-Belgicku a po prevrate preukázal jeho výtvarné schopnosti a kvality aj doma na Slovensku.“ Dňa 29. augusta 1943 vysokú školu v Bratislave zo zdravotných dôvodov opustil. 

V roku 1938 bol menovaný čestným občanom mesta Trnava. V roku 2000 v ankete občanov Trnavy bol zaradený medzi osobnosti Trnavy 20. storočia. Je považovaný za zakladateľa národnej sochárskej školy a jeho dielo za slovenskú sochársku klasiku. V roku 1938 mu mesto Trnava udelilo čestné občianstvo a v roku 1942 dostal štátnu cenu za sochársku umeleckú činnosť. Od roku 1951 bol členom Zväzu výtvarných umelcov. 

Sochár, výtvarný pedagóg a redaktor Fraňo Štefunko vydal v roku 1955 v Bratislave knihu spomienok na Jána Koniarka. O svojom učiteľovi napísal: „Ján Koniarek je neoficiálne považovaný za zakladateľa národnej sochárskej školy. Navzdory nedostatočnému záujmu spoločnosti a napriek nepriaznivým podmienkam na prácu, sa stal priekopníkom modernej tvorby. Aj keď nemal vhodné podmienky ani ako pedagóg, nadviazali na neho štyri desiatky mladších sochárov“. Samotný Ján Koniarek sa k nepriazni osudu vyjadril slovami: „Zem zmietaná ešte mocnými záchvevmi vojny nebola živnou pôdou pre umenie a ja stal som sa takto obeťou tejto doby, narážajúc stále na nepochopenie.“ Bol oficiálnym portrétistom Andreja Hlinku. Jeho portrétne štúdie i realizované busty dodnes slúžia na vytvorenie nových pamätníkov.

Slovenská pošta vydala dňa 3. 4. 2012 poštovú známku Ján Koniarek (1878 – 1952). Motívom známky je bronzová Busta Jána Krstiteľa od zakladateľa slovenského moderného sochárstva, ktorú umelec vytvoril počas svojho dlhoročného pobytu v Srbsku pred Prvou svetovou vojnou. Na kupóne je technikou líniovej rozkresby stvárnený Koniarkov „Pomník padlým v 1. svetovej vojne“, ktorý sa nachádza v Trnave. V hornej časti hárčeka je umiestnený text „SPOLOČNÉ SLOVENSKO-SRBSKÉ VYDANIE“ a v jeho dolnej časti rovnaký text v srbštine.

Z tvorby J. Koniareka pochádza pomník padlých v 1.svetovej vojne v Trnave, socha M.R. Štefánika v Trnave, pomník A. Bernoláka v Trnave, Studňa svätého Františka (nádvorie Františkánskeho kláštora), Memorandový reliéf v Martine, pomník Jána Hollého v Borskom Mikuláši, pomník P. Blahu v Skalici, pamätné tabule, náhrobníky a mnohé ďalšie diela. Z jeho ranej tvorby je známy portrétny reliéf Hlava mnícha, Dievčenská hlava a Hlava Jána Krstiteľa. Spolupracoval so Spolkom svätého Vojtecha v Trnave, pre ktorý realizoval rad objednávok – reliéfy v podbrání Spolku sv. Vojtecha, náhrobníky národovcov a pamätné tabule. Vo Voderadoch sa z jeho tvorby nachádza  náhrobný pomník rodičom  a niekoľko ďalších náhrobníkov na miestnom cintoríne a v kostole socha sv. Antona Paduánskeho. Okrajovo sa venoval aj medailérskej tvorbe, kde vytvoril dve diela: medaila Jubilejné slávností v Nitre – knieža Pribina 1933 a plaketu Bedřich Smetana.

Bol členom Sekcie výtvarného umenia, hudobného umenia a dejín umenia Slovenskej katolíckej akadémie a členom výboru Muzeálnej spoločnosti Františka Richarda Osvalda. V Trnave pôsobil až do svojej smrti dňa 4. mája 1952. Pochovali ho 6. mája na novom cintoríne v Trnave. 

Na počesť významnej osobnosti slovenského sochárstva Jána Koniarka vznikla v roku 1976 Galéria Jána Koniarka v Trnave. Od roku 2002 je tu vystavená stála expozícia „Umelecký odkaz Jána Koniarka". V galérii sa nachádza časť jeho diela.

Pamätný kameň osadený v centre Voderád

Ján Gabriel Valentín Kenrai (1724 – 1797) Narodil sa 14. februára 1724 vo Voderadoch. Študoval v Trnave. V roku 1739 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (jezuitský rád). Ako misionár a správca rehoľných majetkov pôsobil v Banskej Bystrici, maďarskom Egri a od roku 1770 v Trnave a Šali. Po rozpustení rehole v roku 1775 pôsobil ako kňaz v Šali, kde napokon 18. januára 1797 aj zomrel.
Je autorom elegickej básnickej skladby na biblický námet o vojvodcoch bojujúcich v XVII. storočí na východe Slovenska.
Jeho knižné publikácie: Exercitatio poetica de Jonatha mel gustante et a Saul interficiendo nisi eum milites liberassent (1748), Bellici Cassoviae simul et per superiorem Hungariam sub Principibus Austriacis Praetores seu Generales Saeculo XVII. (1749).

 

Štefan Jakubec (1896 – 1944) Narodil sa 1. septembra 1896 vo Voderadoch. Študoval v Bratislave. Bol jedným z prvých športových novinárov na Slovensku a spoluautorom prvej slovenskej knihy o futbale. Zostavil publikáciu o XI. olympijských hrách v Berlíne.
Jeho knižné publikácie: Futbalový šport a jeho organizácia na Slovensku, Odborná športová kniha, Bratislava 1933, Bratislava 1936, Športová kniha, XI. Olympijské hry v Berlíne.

 

PhDr. Henrich Pifko CSc. Narodil sa 14. októbra 1932 vo Voderadoch. Navštevoval strednú školu v Trnave, Senici a v Kremnici, kde maturoval. V rokoch 1953 – 1958 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Tatran a Mladé Letá. Od roku 1973 pracoval ako vedecký pracovník ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Zaoberal sa slovenskou prózou pre mládež a publikoval viaceré odborné štúdie. V Slovenských pohľadoch, Zlatom máji, Slovenskej literatúre a iných časopisoch uverejňoval recenzie a kritiky o dielach detskej literatúry, najmä o próze určenej dospievajúcej mládeži od H. Zelinovej, E. Čepčekovej, E. Gašparovej, J. Bodeneka a J. Horáka. Po roku 1989 sa orientoval na dielo J. C. Hronského. Analyzoval postavenie a charakter slovenskej detskej literatúry v 30. a 40. rokoch 20. storočia.
Spolupracoval na tvorbe dvoch vydaní Slovníka slovenských spisovateľov pre deti a mládež, Slovníka slovenských spisovateľov a Encyklopédie slovenských spisovateľov. Bol organizátorom mnohých podujatí na poli detskej literatúry.

Stanislav Hanus (1935 – 2013) Narodil sa 22. marca 1935 vo Voderadoch. Bol harmonikárom, spevákom a ľudovým rozprávačom. Patril k zakladateľom folklórnej skupiny Cífer, s ktorou absolvoval cez 400 folklórnych podujatí doma i v zahraničí. V jednom období účinkoval i v zábavných programoch košického humoristu Andera. Počas svojej bohatej folklórnej činnosti si v oblasti kultúry odniesol viacero okresných vyznamenaní a festivalových ocenení.              

Zdroj: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 1243–1993. Voderady: Obecný úrad 1993. Redakcia Voderady Info. Archív Voderady Info.