Ján Nepomuk Koniarek (Konjarek, Konyarek, Koňarek, Koňárek). Narodil sa 30. januára 1878 vo Voderadoch v obľúbenej učiteľskej rodine. Mal troch súrodencov, z ktorých mu dvaja bratia zomreli. Otec František, matka Mária, rod. Sčasná. Krstní rodičia Anton Sčasný a Emília Manigatová.                      Ako malý chlapec rád vysedával u miestnych cigánov, bývajúcich v okrajovej časti obce Kandie a Hliníky. Jeho mama sa kvôli tomu naňho veľmi hnevala. Ako mladý adept sochárstva vtipne poznamenal, že na jednom konci dediny je fara a kostol, naproti je židovská krčma a na opačnom konci Cigáni. Ako sám priznal „najzaujímavejší sú tí Cigáni. Vysedával som u nich ako chlapec celé dni a jedával som s nimi. Mamenka sa preto na mňa jedovali, dostával som za to, ale neodvykol som a chodil som tam stále. Už som bol aj corgoň, a ešte som tam chodil“.

Základnú školu navštevoval vo Voderadoch. Zo strednej gymnaziálnej školy v Trnave prestúpil na umelecko-priemyselnú školu v Budapešti, kde študoval v rokoch 18941897. Odtiaľ odišiel nakrátko študovať do Ríma. V rokoch 1898 1900 pokračoval v štúdiách na budapeštianskej akadémii v ateliéri Alojza Štróbla z Kráľovej Lehoty  v okrese Liptovský Mikuláš. V rokoch 1903 1904 navštevoval v Mníchove sochárske oddelenie W. Rühmana. Počas svojho štúdia v Mníchove nadviazal styky so Srbmi, ktorí mu vybavili od ich vlády pozvanie do Srbska, kde pôsobil ako sochár a portrétista na kráľovskom dvore. Vyučoval kreslenie na gymnáziu v Čačkove a v rokoch 1908 1914 na Výtvarnej škole v Belehrade. V roku 1912 bojoval ako dobrovoľník v Srbskej armáde za oslobodenie Srbska spod tureckej nadvlády a bol vyznamenaný za odvahu. V čase vojny bol zničený jeho ateliér aj s mnohými  dielami a návrhmi.

Počas prázdnin v roku 1914, ktoré strávil v rodnej obci, musel nedobrovoľne narukovať do rakúsko-uhorskej armády. Po vykonštruovanom obvinení zo špionáže pre Srbsko bol poslaný bojovať do prvej línie. Pri Sambore bol zranený, omrzli mu nohy a to mu spôsobilo trvalú invaliditu.

Po vzniku Československej republiky už neprijal pozvanie juhoslovanského ministerstva za profesora a zriekol sa aj penzie, ktorú mu chceli posielať. Usadil sa v rodnej obci u svojej sestry a pracoval v ateliéri, ktorý mu postavil jeho otec ešte počas štúdií. Pre sochára však bolo vtedy práce veľmi málo.

Vo Voderadoch modeloval bustu svojho otca, súsošie Bozk strasti, mramorový reliéf ženy (Eva) a dokončil bustu botanika Jozefa Ľudovíta Holubyho. Vo Voderadoch vznikli aj náčrty na náhrobné pomníky Andreja Halašu, Pavla Mudroňa (realizoval ich český sochár Franta Úprka) a Svetozára Hurbana Vajanského pre cintorín v Martine a návrh na výzdobu advokátskej komory v Martine. Ani jeden z návrhov však nebol realizovaný.

V roku 1924 sa odsťahoval do Trnavy, kde mu majiteľ sladovne Sessler poskytol ateliér a miestnosť na bývanie (1924 1927). Na Sasinkovej ulici si neskôr postavil ateliér s malým bytom a tam vytvoril svoje hlavné diela.

Od roku 1939 bol docentom modelovania na oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave.

Dňa 7. marca bol navrhnutý na menovanie mimoriadnym profesorom, ktorý „ i keď ho postihlo nešťastie a choroba, dal prvotné základy na sochárskom oddelení.“ V zdôvodnení sa píše, že „je jediným zo slovenských sochárov – umelcov s najlepšou kvalifikáciou, tobôž pedagógom, z čoho sa osvedčil v cudzine, kde bol poctený za svoju činnosť radom sv. Sávu a inými vyznačeniami. Výtvarne pracoval v bývalom Rakúsko-Nemecku-Belgicku a po prevrate preukázal jeho výtvarné schopnosti a kvality aj doma na Slovensku.“

Dňa 29. augusta 1943 musel zo zdravotných dôvodov  vysokú  školu v Bratislave  opustiť.

Ján Koniarek je považovaný za zakladateľa národnej sochárskej školy a jeho dielo za slovenskú sochársku klasiku. Sochár, výtvarný pedagóg a redaktor Fraňo Štefunko vydal v roku 1955 v Bratislave knihu spomienok na Jána Koniarka.  O svojom učiteľovi napísal: „Ján Koniarek je neoficiálne považovaný za zakladateľa národnej sochárskej školy. Navzdory nedostatočnému záujmu spoločnosti a napriek nepriaznivým podmienkam na prácu, sa stal priekopníkom modernej tvorby. Aj keď nemal vhodné podmienky ani ako pedagóg, nadviazali na neho štyri desiatky mladších sochárov“.

V roku 1938 mu mesto Trnava udelilo čestné občianstvo a v roku 1942 dostal štátnu cenu za sochársku umeleckú činnosť. Od roku 1951 bol členom Zväzu výtvarných umelcov.

Z tvorby J. Koniareka pochádza pomník padlých v 1.svetovej vojne v Trnave, socha M.R. Štefánika v Trnave, pomník A. Bernoláka v Trnave, Studňa svätého Františka (nádvorie Františkánskeho kláštora), Memorandový reliéf v Martine, pomník Jána Hollého v Borskom Svätom Mikuláši, pomník P. Blahu v Skalici, pamätné tabule, náhrobníky a mnohé ďalšie diela. Z jeho ranej tvorby je známy portrétny reliéf Hlava mnícha, Dievčenská hlava a Hlava Jána Krstiteľa. Spolupracoval so Spolkom svätého Vojtecha v Trnave, pre ktorý realizoval rad objednávok reliéfy v podbrání Spolku sv. Vojtecha, náhrobníky národovcov a pamätné tabule. Vo Voderadoch sa z jeho tvorby nachádza náhrobný pomník rodičom a niekoľko ďalších náhrobníkov na miestnom cintoríne a v kostole socha sv. Antona Paduánskeho.

V Trnave pôsobil až do svojej smrti dňa 4. mája 1952. Pochovali ho 6. mája na novom cintoríne v Trnave.

Po akademickom sochárovi Jánovi Koniarkovi je pomenovaná Galéria Jána Koniarka v Trnave, kde sa nachádza časť jeho diela.

 

 

Galéria Jána Koniarka v Trnave 

 

 

Pamätný kameň osadený v centre Voderád

 

 

 

 


Ján Gabriel Valentín Kenrai (1724 1797) Narodil sa 14. februára 1724 vo Voderadoch. Študoval v Trnave. V roku 1739 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (jezuitský rád). Ako misionár a správca rehoľných majetkov pôsobil v Banskej Bystrici, maďarskom Egri a od roku 1770 v Trnave a Šali. Po rozpustení rehole v roku 1775 pôsobil ako kňaz v Šali, kde napokon 18. januára 1797 aj zomrel.
Je autorom elegickej básnickej skladby na biblický námet o vojvodcoch bojujúcich v XVII. storočí na východe Slovenska.
Jeho knižné publikácie: Exercitatio poetica de Jonatha mel gustante et a Saul interficiendo nisi eum milites liberassent (1748), Bellici Cassoviae simul et per superiorem Hungariam sub Principibus Austriacis Praetores seu Generales Saeculo XVII. (1749).

 

Štefan Jakubec (1896 1944) Narodil sa 1. septembra 1896 vo Voderadoch. Študoval v Bratislave. Bol jedným z prvých športových novinárov na Slovensku a spoluautorom prvej slovenskej knihy o futbale. Zostavil publikáciu o XI. olympijských hrách v Berlíne.
Jeho knižné publikácie: Futbalový šport a jeho organizácia na Slovensku, Odborná športová kniha, Bratislava 1933, Bratislava 1936, Športová kniha, XI. Olympijské hry v Berlíne.

 


PhDr. Henrich Pifko CSc. Narodil sa 14. októbra 1932 vo Voderadoch. Navštevoval strednú školu v Trnave, Senici a v Kremnici, kde maturoval. V rokoch 1953 1958 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Tatran a Mladé Letá. Od roku 1973 pracoval ako vedecký pracovník ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Zaoberal sa slovenskou prózou pre mládež a publikoval viaceré odborné štúdie. V Slovenských pohľadoch, Zlatom máji, Slovenskej literatúre a iných časopisoch uverejňoval recenzie a kritiky o dielach detskej literatúry, najmä o próze určenej dospievajúcej mládeži od H. Zelinovej, E. Čepčekovej, E. Gašparovej, J. Bodeneka a J. Horáka. Po roku 1989 sa orientoval na dielo J. C. Hronského. Analyzoval postavenie a charakter slovenskej detskej literatúry v 30. a 40. rokoch 20. storočia.
Spolupracoval na tvorbe dvoch vydaní Slovníka slovenských spisovateľov pre deti a mládež, Slovníka slovenských spisovateľov a Encyklopédie slovenských spisovateľov. Bol organizátorom mnohých podujatí na poli detskej literatúry.

 


Stanislav Hanus (1935 2013) Narodil sa 22. marca 1935 vo Voderadoch. Bol harmonikárom, spevákom a ľudovým rozprávačom. Patril k zakladateľom folklórnej skupiny Cífer, s ktorou absolvoval cez 400 folklórnych podujatí doma i v zahraničí. V jednom období účinkoval i v zábavných programoch košického humoristu Andera. Počas svojej bohatej folklórnej činnosti si v oblasti kultúry odniesol viacero okresných vyznamenaní a festivalových ocenení.              

 

 




 

 





Zdroj: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 12431993. Voderady: Obecný úrad 1993.