Kaštieľ  je najstaršou budovou vo Voderadoch a dodnes sa nevie kedy bol postavený, ani kto ho postavil. Na jeho starobylosť poukazujú najmä klenby jeho prízemia. V prvom opise od slovenského polyhistora Mateja Bela (16841749) z roku 1736 sa píše, že kaštieľ je v zlom stave. Aj v notifikáciách bratislavskej župy v roku 1736 sa uvádza, že je v zlom stave. Iba jeho západná časť bola obývateľná a vyzerala o niečo lepšie.

V roku 1750 Kráľovská miestodržiteľská rada oznámila, že Michal Ocskay sa vzdal záložného práva na majetok rábskeho biskupa Františka Zičiho vo Voderadoch. Žiada, aby sa Michal Ocskay dostavil 3. novembra 1750 pred komisiu, ktorá má na starosti správu majetkov rábskeho biskupa.

Aj v týchto súvislostiach bol urobený 12. októbra 1756 a 17. marca 1759 súpis inventára kaštieľa, pivnice, majera, záhrady a mlyna. Súpis potvrdzuje zlý stav kaštieľa a jeho zariadenia. Okrem opotrebovaného a poškodeného zariadenia (polámané stoličky, stôl, posteľ atď.) sa v ňom uvádzajú aj poškodené a porozbíjané obloky. V kaštieli sa nachádzalo približne 60 obrazov, tri turecké koberce, mangel a do podrobného súpisu sa dostala dokonca aj sieť na chytanie škovránkov. V pivnici bolo voderadské a račianske víno z rokov 1750, 1753, 1757, niektoré odložené pre pána Ocskaya. Hospodárstvo majera bolo slabé (18 kráv, 1 býk, 5 teliat, 29 ošípaných a hydina). Pastier mal na starosti 414 oviec a pre pána Ocskaya kúpených 117. Uvedený bol aj inventár kuchyne, záhradníka a zariadenie mliekárne a syrárne. Panský mlyn bol vo veľmi zlom stave. Inventáre boli písané slabou latinčinou a zariadenie mlyna spisovač radšej napísal po slovensky.

V doterajšej literatúre sa uvádza, že kaštieľ bol postavený v polovici 18. storočia. Tento údaj by sa mal podľa všetkého posunúť na oveľa skoršie obdobie.

Pôvodne prízemný kaštieľ bol v rokoch 18601870 grófom Františkom Zičim radikálne prestavaný a rozšírený na spôsob ranoempírových stavieb, pričom bol i rozšírený a vystavaný o ďalšie poschodie. Vznikol tak dvojpodlažný trojkrídlový objekt, postavený okolo štvorcového dvora s otvorenou južnou stranou. Hlavný čelný trakt je do dvora orientovaný balustrádovou terasou, postavenou na otvorených segmentových arkádach. V strede sa nachádza dvojosový rizalit, nad strešnou rímsou zdôraznený nízkou atikou s dvomi plastickými rodovými erbami Ziči a Keglevič.

Do osove riešeného parku je budova orientovaná pozdĺžnou fasádou so stredným rizalitom komponovaným na diaľkový priehľad.

V interiéroch kaštieľa je priestorovou dominantou jednoramenné schodište a slávnostná sála na poschodí. V ústrednej sále zdobia strop štukové ornamenty. Ďalšie miestnosti sú priechodné a majú rovné stropy.

 

 

Dobová kresba tušom, začiatok 19. storočia

 

Legenda

 

V maďarskej župnej monografii z roku 1903 sa uvádza, že kaštieľ vo Voderadoch patril podľa dávnych tradícií templárom. Podľa historika Dr. Ovídia Fausta sa kedysi vo Voderadoch nachádzal templársky hrad. K takémuto úsudku došiel na základe toho, že v roku 1297 bol podľa jeho zistení majiteľom Voderád majster Abrahám Vöros-Menoldfi (syn Menoldov). Majstra Abraháma považujú niektorí historici za člena rádu templárov a zrúcaniny v parku za zvyšky mohutného zámku tohto rytierskeho rádu. Podľa O. Fausta tieto zistenia nepriamo potvrdzuje aj skutočnosť, že František Ziči st. našiel v podzemí kaštieľa sošku tajomného idola Bafometa, ktorú neskôr daroval svojmu priateľovi z Viedne, orientalistovi Hammer-Purgstallovi. Idol sa údajne nachádza vo Viedni. Ak by bolo tvrdenie o nájdení sošky Bafometa v podzemnej miestnosti kaštieľa pravdivé, išlo by v historickom spore okolo templárov o unikátne svedectvo. Informácie o náleze sošky grófom Františkom Zičim st., ani o jej odovzdaní orientalistovi Hammer-Purgstallovi, nie sú dodnes potvrdené.

Za pozostatky dávneho templárskeho hradu O. Faust označil múr nachádzajúci sa neďaleko kaštieľa. Je približne 25 metrov dlhý a 7 metrov vysoký, s dvomi štvorcovými baštami. V strede múru je nepravý polkruhový portál, nad ktorým bola kedysi medzi dvomi erbami osadená latinská nápisová tabuľa prenesená z Oravského hradu (viac v sekcii Kamenné tajomstvá z voderadského parku). Múr tvorí akýsi koridor v maursko-iberskom slohu.

Tvrdenia O. Fausta, že táto tzv. templárska zrúcanina je pozostatok pevnosti skutočných templárov, boli vyvrátené výskumom vedeným Ing. arch. J. Žuffovou, ktorá potvrdila, že stavba pochádza z priebehu 19. storočia, a teda ide iba o romantický doplnok parku. Úlohou voderadskej parkovej ruiny bolo dodávať parku viac na jeho tajomnosti a starobylosti.

 

Voderadský kaštieľ sa stal známym najmä nazhromaždenými zbierkami umelecko-historických predmetov z celého sveta a množstvom vzácnych kníh. V kaštieli sa nachádzali vzácne umelecké predmety nazbierané predovšetkým na cestách Františka Zičiho st. v 70-tych rokoch 18. storočia po Francúzsku, Taliansku, Nemecku a Holandsku. Jeho zbierku neskôr významne obohatil jeho syn František, vnuk František a pravnuk Jozef.

Podľa opisu zo župnej monografie, ktorá zbierky vo vnútri kaštieľa  popisuje pomerne podrobne, sa na prízemí v sieni Ľudovíta XV. nachádzali olejomaľby cisára Maximiliána a jeho manželky Charloty od rakúskeho maliara Wintertaltera. V druhej miestnosti na prízemí kaštieľa sa nachádzal vzácny japonský porcelán, bronzové predmety, 45 svietnikov a prekrásne vysoké vázy prinesené z Japonska. Do tretej miestnosti sa vchádzalo cez majstrovsky intarzované dvere zo 16. storočia. Na stenách sa nachádzali obrazy od Tintoretta a van der Heltera, vzácne skrine a palica z tropického dreva s diamantovým monogramom od siamského kráľa, ktorú dostal František Ziči.

V kaštieli na poschodí bola knižnica, kde sa nachádzalo 10 000 až 12 000 kníh. Vedľa knižnice bola pracovňa so starými obrazmi a sicílskou skriňou vyrezávanou z koreňov orecha, ozdobenou 98 figúrkami. Bola tam i mozaiková hlava, pochádzajúca z kostola sv. Marka, reliéf od Petra Fischera a portrét Františka Deáka od Barabáša.

Spálňu kaštieľa ozdobovali majstrovsky intorzované skrine a obrazy starých majstrov. Vo veľkej sále bolo 17 reliéfov zo striebra, ktoré vyhotovili augsburskí zlatníci v 16. a 17. storočí. Bol tam portrét Františka Zičiho od Blaasa, intarzované skrine, talianske, japonské, holandské, indické, nemecké a čínske dózičky. Zaujímavá bola i talianska renesančná skriňa z ebenového dreva zdobená slonovinou, staré olejomaľby, porcelánová váza z Herendu, nemecké skrine s mramorovými platňami, paduánska, karlhauská a talianska skriňa z ebenového dreva vykladaná perleťou, dva benátske lustre, päť váz, ktoré pochádzali z bytu madame Pompadour, starý milánsky stôl a zrkadlo, stará ebenová skriňa s kostenou výzdobou a erbom Viscontiovcov, skriňa zdobená drahokamami a bronzovými figúrkami zo 16. storočia a rímsky mozaikový stôl.

Ozdobou malého salónu boli práce zo slonoviny z 15. a 16. storočia, unikátny čínsky lakovaný osemkrídlový paraván zdobený inkrustáciou a hodvábnymi kvetinami, čínske kamenné figúrky a nádobky, zbierka porcelánu z najstarších fabrík, intarzované skrine, olejomaľby starých majstrov a kalich zo slonoviny, ktorý pochádzal z katakomb v Ravene. Kalich bol darom arcibiskupa Lonovicsa a pochádzal z prvých storočí kresťanstva.

V čínskom salóne sa nachádzali pravé čínske tapety a čínsky nábytok, veľa porcelánu a emailu a lakovaný paraván zdobený čínskymi povesťami, darovaný Napoleonom I. princovi z Melzu. Od princovho vnuka ho neskôr dostal gróf František Ziči.

V pisárni slobodnej grófky bol vystavený meissenský servis, dar Márie Kristíny, indická a benátska vitrína, jedenásť vzácnych miniatúrnych malieb, zbierka mincí, medailí a pečatidiel.

Hosťovské izby boli zariadené vzácnym nábytkom a obrazmi. V jednej bolo 68 medirytín Bratislavy, staré gvaše a desať obrazov grófa Františka Zičiho a jeho rodiny z roku 1809.

V ďalšej izbe viseli obrazy starých majstrov a reliéf z roku 1700 a nachádzala sa v nej skriňa vykladaná rôznymi mramormi.

V malom kabinete bola umiestnená zbierka uhorskej fajansy, vo východnej izbe sedlo cisára Maximiliána, staré poľovné zbrane, staré japonské zbrane a dojímavo pôsobiace olejomaľby.

Vo veľkej jedálni bola umiestnená vzácna zbierka čínskej a japonskej keramiky (680 kusov), v servírovacej miestnosti dva pravé urbinské kusy fajansy, staré rhodoské a maurské taniere, staré vázy, misy a džbány. Steny hornej jedálne zdobili rodinné obrazy, 107 kusov japonských a čínskych nádob a vzácna váza z Pekingu, pochádzajúca zo 14. storočia. Na schodišti boli japonské bronzové predmety.

V kláštornej kaplnke sa nachádzali maľby zo 14. a 15. storočia, drevorezby z Dűrerovej školy a drevené mozaiky. Na oltári bol prekrásny kríž zo slonoviny, ktorý bol darom od francúzskeho arcibiskupa Fenelona. V kaplnke boli maľby zo 14. a 15. storočia a sochy sv. Gerhardta, sv. Štefana a sv. Alžbety.

Toľko zo skrátenej prehliadky po umeleckých skvostoch interiéru kaštieľa, zachytenej v publikácii D. Čambálovej (D. Čambálová a kol., Voderady 1243 1993).

 


 

Kaštieľ na začiatku 20.storočia

 

 

V pohnutých vojnových časoch bolo v kaštieli ubytovaných približne 90 nemeckých vojakov. Z obavy pred vtiahnutím kaštieľa do vojnových udalostí, boli všetky vzácne predmety uložené v drevených debnách a uskladnené v prízemných a pivničných priestoroch. Podľa obvodného notára bolo všetko na svojom mieste ešte 10. februára 1945.

Krátko po prechode frontu v apríli 1945, keď bola obec bez vedenia a vládol v nej zmätok, bola neznáma časť pamiatok z kaštieľa odcudzená a časť poničená. Pracovníci múzeí a pamiatkových úradov odviezli niektoré pamiatky, najmä japonskú a čínsku keramiku, benátske zrkadlá, nábytok a pod., do trnavského múzea. Veľká časť pamiatok zostala zamurovaná v chodbe kaštieľa. Odtiaľ ich odviezli pracovníci Povereníctva školstva a kultúry. Tieto predmety sú uložené v Múzeu na Červenom kameni. Ďalšie pamiatky boli umiestnené v Historickom múzeu v Bratislave. Dňa 19. februára 1946 Obvodný národný výbor vo Voderadoch oznámil, že „všetky spisy, knižnicu a pod. veci prevzalo a odviezlo Povereníctvo pre školstvo“.

Podľa svedectiev dvoch voderadských kočišov (mená má k dispozícii redakcia) si dali poslední majitelia kaštieľa ešte pred príchodom frontu časť vzácnych pamiatok odviezť na vozoch k neďalekej obci Cífer (údajne ich bolo 7). Tam voderadských kočišov vystriedali už čakajúci maďarskí kočiši, ktorí ich odviezli na neznáme miesto. Niektoré zdroje uvádzajú, že časť vzácnych pamiatok bola z kaštieľa odvezená na železničnú stanicu v neďalekom Cíferi, odkiaľ vagónmi putovala nevedno kam. Voderadský kaštieľ prišiel vo veľmi krátkom čase o všetky umelecké a historické predmety nesmiernej ceny a Voderady o veľkú vzácnosť.

V roku 1946 bol kaštieľ pridelený štátnym majetkom. Od roku 1947 v ňom sídlilo Riaditeľstvo štátnych majetkov a po jeho preložení do Modry bola v kaštieli začiatkom 50-tych rokov zriadená Pôdohospodárska učňovská škola. V roku 2005 bola škola presťahovaná do nových priestorov a tak zostal kaštieľ opustený a chátral. Uvažovalo sa o jeho využití na reprezentatívne účely Trnavského samosprávneho kraja, múzeum, potom sa mal zmeniť na Národné olympijské centrum. Napokon bol v roku 2016 Trnavským samosprávnym krajom predaný pod cenu spoločnosti Bohdal s. r. o. Od roku 2017 je v rekonštrukcii. V minulosti opakovane prejavila eminentný záujem o kaštieľ stojaci v samom srdci dediny aj obec, no jej žiadosti neboli zo strany vedenia TTSK akceptované.

 

 

 



 

 






Zdroj: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 12431993. Voderady: Obecný úrad 1993.