Park za kaštieľom bol pôvodne vybudovaný vo francúzskom štýle. V roku 1794 poveril gróf František Ziči jeho prebudovaním do anglického parkového slohu záhradného architekta a agronóma Bernharda Petriho. Tento 24-ročný rodák z nemeckého Zweibrϋckenu vytvoril za kaštieľom Zičiovcov ozajstné majstrovské dielo, ktoré bolo vychýrené v celej vtedajšej Európe. O úspešnom prebudovaní parku napísal Bernhard Petri článok, ktorý bol v roku 1797 uverejnený v lipskom zborníku Taschenbuch für Garten - Freunde. Gróf František Ziči dal na počesť tejto prestavby postaviť v parku 12 metrový obelisk s latinským textom: NATURAM PINXISSE PARUM EST, NISI PICTA VENUSTE RIDEAT, ET LAETOS OSTENDAT SPLENDIDA VULTUS. VETUSTAS AVORUM SEDES SUO RESTITUIT NITORI 1794. C.F.Z.

Park vo Voderadoch bol vôbec prvým prírodno-sentimentálnym parkom na území dnešného Slovenska. Prírodno-sentimentálnym parkom odborníci nazývajú sadovnícku úpravu parkových plôch z obdobia, keď osvietenské myslenie ovplyvnilo všetky odvetvia ľudskej činnosti (posledná tretina 18. storočia). Strnulé geometrické línie nahradila voľná krajinkárska úprava. Na Slovensku sa stal najobľúbenejším typom klasicistický sentimentálny park poslednej tretiny 18. storočia, ktorý vznikol spojením redukovanej francúzskej záhrady s anglickou krajinárskou úpravou, kde sa objavili prvé cudzokrajné dreviny. Aj keď sa tvorcovia snažili prispôsobiť návratu k prírode, nedokázali sa zriecť zaužívaných „barokových“ ozdôb, preto ponechávali v okolí kaštieľa kvetinové záhony a reprezentatívne priehľady francúzskych parkov.

Charakteristickým znakom sentimentálneho parku bolo uplatňovanie voľnej línie, netvarovaného stromu, prirodzené začlenenie parku do okolitej prírody a vytváranie sentimentálnych nálad pomocou rôznych prírodných a stavebných prvkov, ktoré budili dojem opustenosti, tajomnosti a historickosti. Na rozdiel od francúzskych záhrad, keď mali podobné kuriozity poskytnúť zábavu a vyvolať veselosť, bolo úlohou takto vybudovaného parku pripomenúť romantickú minulosť a podporiť elegické nálady.

Zičiovci vo Voderadoch nechceli zaostávať za dobou a tak si dali, rovnako ako viacerí uhorskí šľachtici, upraviť okolie svojho kaštieľa. Do parku s rybníkom boli vložené stavebné prvky ako umelá jaskyňa (grotta) s kvapľovou výzdobou a skamenelými lastúrami, antické sochy, zrúcanina hradu s napodobeninou väzenia, baštou, lodžiou, a padacím mostom, pustovňa, kaplnka, starý mlyn, náhrobníky, mostíky a studničky. To všetko bolo ukryté medzi rozličnými stromami, umocnené smútočnými drevinami, obzvlášť smutnou vŕbou a podfarbené žblnkotaním potôčika a malého vodopádu pri jaskyni.

Na dvoch ostrovčekoch rybníka rástli listnaté a ihličnaté dreviny. Jeden z ostrovčekov bol ozdobený na japonský spôsob ľahkým výhľadovým pavilónom. Z brehu tam viedol mostík v orientálnom štýle. Medzi pováľanými krížami stojaci pustovníkov domček pripomínal zvnútra biedne obydlie pustovníka, ale ďalšie dvere viedli do nádherne zariadenej izby s jemným nábytkom a čínskym porcelánom a všetkým pohodlím pre náročného hosťa. Kúsok odtiaľ sa za malým potôčikom s úzkym tehlovým mostom týčila zrúcanina starého hradu. Cesta k nemu viedla cez tehlový a padací most, ktorý preklenoval vodnú priekopu. Zadná časť hradu bola zariadená na bývanie hájnika.

Do parku boli začlenené vzácne dreviny ako sofora japonská, katalpa, ginko – posvätný strom budhistov (jeden z gynkyí mal v obvode kmeňa 207 cm a patril mu primát medzi všetkými jedincami tohto druhu na Slovensku), ľaliovník tulipánokvetý, brestovec, gymnokladus, vejmutovka, kanadský orech, platan javorolistý, ovisnutý jaseň, strieborné smreky a veľa ďalších. Najväčšiu pozornosť návštevníkov však vždy pútali stáročné duby roztrúsené v lesíku za parkom. Kedysi poskytovali útulok stovkám havraních rodín. Najväčším z nich je Jánošíkov dub. Vo výške pŕs má obvod 527cm.

Park bol kedysi obdivovaný nielen návštevníkmi, ale i odborníkmi. Bol najznámejším a najobdivovanejším parkom v celej bratislavskej stolici. Vďaka nemu sa Voderady dostali aj do vtedajších príručiek a encyklopédií.

Andrej Kubina uviedol, že starodávni Rimania mali svoje Tusculum, Viedenčania vyhľadávali pookriatie v Hietzingu a Trnavčania majú svoje Voderady.

V časoch najväčšej slávy prichádzali do Voderád na Veľkonočný a svätodušný pondelok desiatky kočov a vozov. Takmer päťdesiat ich bolo narátaných 6. apríla 1874. „Velikánska záhrada len sa tak hemžila od veselých výletníkov, ktorí s čiastky vo väčších i menších spoločnosťách sa prechádzali, z čiastky na pažiti si hoveli, svoju dobrú vôľu hlasitým rozhovorom a smiechom prejavujúc. Skleníky ale podobali sa včelínom za krásneho jarného dňa; vchádzajúci a vychádzajúci sotva sa stačili vyhýbať.“

Po roku 1945 nastalo obdobie úpadku a postupné devastovanie vzácneho parku. Úplne v ňom zanikli mnohé scenérie. Niektoré stavebné prvky boli zámerne zbúrané, mnohé boli bezohľadne zničené, alebo rozobraté na stavebný materál.

V priebehu rokov 2006 až 2014 dalo vedenie obce zanedbaný park niekoľkokrát vyčistiť za účelom odstránenia náletových drevín. Neodbornými zásahmi boli postupne odstránené aj niektoré pôvodné zdravé dreviny a každoročne i pestré rastlinstvo parku. Z parku za kaštieľom bola počas tohto obdobia vyčlenená a do osobného vlastníctva odpredaná jeho časť aj so zrúcaninou hradu – parkovou ruinou z 19. storočia. Iba chabou náplasťou zo strany vtedajšieho vedenia obce bolo vysadenie niekoľkých nových stromov.

Park vo Voderadoch je aj napriek súčasnému nelichotivému stavu národnou kultúrnou pamiatkou. Jeho vlastníkmi sú Trnavský samosprávny kraj a obec.

 

 

 





Lodžia pri zrúcanine hradu

/album/fotogalerie-park-lodzia-pri-zrucanine-hradu/a001-jpg1/
/album/fotogalerie-park-lodzia-pri-zrucanine-hradu/a002-jpg1/
/album/fotogalerie-park-lodzia-pri-zrucanine-hradu/a003-jpg1/
/album/fotogalerie-park-lodzia-pri-zrucanine-hradu/a004-jpg/

—————














Zdroj: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 12431993. Voderady: Obecný úrad 1993.