Voderady ležia medzi potokmi  Gidra a Ronava, na bohatej Trnavskej sprašovej tabuli, ktorá je súčasťou Podunajskej nížiny. Obec má veľmi priaznivé podmienky pre poľnohospodársku výrobu. Podnebie má charakter mierneho klimatického pásma. Možno ho charakterizovať ako teplé, suché s miernou zimou. Vzhľadom na ročný deficit vlahy patria Voderady k najteplejšej a súčasne i k najsuchšej poľnohospodárskej oblasti na Slovensku. Z hľadiska pôd prevládajú na území obce niekoľko metrov hrubé spraše, ktoré boli naviate v ľadových dobách. Na sprašiach vznikli černozeme, ktoré na území obce prevládajú. Ide o veľmi staré pôdy, ktoré sa tu nachádzali dávno pred príchodom prvých poľnohospodárov v mladšej dobe kamennej. Černozeme majú 0,5 až 0,7 m hrubý humusový horizont, priaznivú pôdnu reakciu, dobrú prirodzenú zásobu živín a taktiež dobré fyzikálne vlastnosti. Na erodovaných plochách, ktoré v okolí obce postupne pribúdajú, je humusový horizont tenší. V nive potoka Gidra sa vyskytujú lužné pôdy čiernice, ktoré majú podobné vlastnosti ako černozeme, sú však omnoho vlhšie.

Ľudstvo ani pri súčasnej vedecko-technickej úrovni nedokáže takéto pôdy vytvoriť. Vznikli svojráznou súhrou prírodných činiteľov pred mnoho tisíc rokmi a sú našim neoceniteľným dedičstvom. Z toho dôvodu by mali byť predmetom čo najprísnejšej ochrany. 

V obci prichádza od roku 2007 k záberu a devastácii najkvalitnejšej poľnohospodárskej pôdy. Na najúrodnejšej pôde sa stavajú výrobné haly, obchodné a logistické centrá. Vysoko bonitná orná pôda spod voderadského závodu Samsung bola vagónmi odvezená do Maďarska. Počas výstavby závodu Lear Corporation v roku 2015 bolo na ploche budúceho závodu, pre potreby v technologickom procese stabilizácie podložia, vyťažené veľké množstvo sprašových hlín. Vzniknuté obrovské jamy boli zavezené vysokokvalitnou poľnohospodárskou pôdou, odstránenou z plochy pred výstavbou závodu. Paradoxne rok 2015 OSN vyhlásila za Medzinárodný rok pôdy.

S  ničením  prírodného  bohatstva prichádzajú  do  obce  ruka v ruke i negatívne  zmeny  z  hľadiska  životného  prostredia   sprevádzané úbytkom  voľne   žijúcich  živočíchov.

 

Dávnoveké Voderady

 

Priaznivé pôdne podmienky priťahovali ľudí do tejto oblasti už od najstarších čias. Dôkazom toho sú nálezy nájdené na brehoch blízkych potokov Gidra a Ronava. Po ľuďoch, ktorí tu sídlili už v dávnych dobách sa našli nálezy, ktoré vypovedajú o osídlení obce už v období paleolitu.

V katastrálnom území Voderád a blízkom okolí sú datované nálezy zo všetkých historických období. V tridsiatych rokoch minulého storočia sa našli v blízkosti obce laténske nálezy, medzi ktorými boli nájdené črepy šedej farby a fragment tuhovej nádoby. Bola to keramika vyrobená Keltmi, ktorí žili na našom území zhruba od roku 400 pred našim letopočtom. V tesnom susedstve obce, medzi ramenami potoka Gidra, sa našli dôkazy o osídlení z doby rímskej. Šlo o úlomky kamenných ručných mlynkov, trecie kamene, opracovaný kremenec oválneho tvaru a črepina nádobky z keramiky terra sigillata.

V roku 1992 bola v bližšom okolí obce nájdená  bronzová spona zo skorej rímskej doby. V roku 1996  sa zasa v blízkosti obce našli dôkazy z bronzovej a rímskej doby. Počas archeologického prieskumu v roku 2008 našli archeológovia z Malokarpatského múzea v Pezinku severozápadne od obce poškodenú bronzovú sponu  z doby rímskej a kúsky pravekej a stredovekej keramiky.

Pri geomorfologickom výskume severne od obce bola v októbri 2009 pri potoku Ronava nájdená strieborná spona z doby rímskej, zvyšky germánskej keramiky datované do tej istej doby, mazanica (spálený stavebný materiál) a kosti zvierat. Nájdené úlomky keramiky sú datované do obdobia od praveku až po stredovek. Na základe nálezov sa dá predpokladať, že sa v blízkosti tejto polykultúrnej lokality nachádza praveké sídlisko.

V roku 2013 bolo severozápadne od obce počas stavebných prác objavené praveké až stredoveké osídlenie. Na skúmanej ploche sa podarilo odkryť stopy intenzívneho pravekého a stredovekého, príp. až novovekého osídlenia. Predstavovali ich zahĺbené časti obydlí, hospodárskych a výrobných stavieb a objektov v podobe kolových, exploatačných a zásobnicových jám, chlebových pecí a plytkých žľabov. Medzi nálezmi boli najpočetnejšie zlomky keramických nádob slúžiacich ako kuchynský a stolový riad. Niektoré z nich boli zdobené rytou i plastickou výzdobou. Okrem nich sa našli aj fragmenty pálených tehál, železných predmetov a zvieracích kostí, ktoré sú dokladom každodenného života súvekého obyvateľstva.

Zem v okolí obce určite ukrýva ešte veľa kamienkov do mozaiky našej najstaršej histórie. Aj malý a skromný nález, ktorý zdvihneme zo zeme, môže obohatiť naše poznatky.

 

Voderady v stredoveku

 

Voderady sú veľmi starým sídliskom. Popri obci kedysi prechádzala cesta uberajúca sa od staroslovanského hradiska Braslav (Bratislava) k hradisku Nitra, ktorá pravdepodobne existovala už v VIII. storočí. Existencia Voderád je prvýkrát historicky doložená v metačnej listine Zelenča z 13. mája 1243, ktorá je od kráľa Bela IV. Obec sa v nej uvádza pod názvom Wederet. Časť obce bola kráľovská, v rukách jobagiónov Bratislavského hradu, druhá časť bola majetkom Benedikta a Štefana z Blatného a ďalšia časť majetkom istého Michala. Ten ju predal Abrahámovi Rufusovi, ktorý ju v roku 1297 vymenil za Sobotište a Branč s grófom Abom, synom magistra Abu. Gróf Aba vlastnil túto časť Voderád do svojej včasnej smrti v bitke pri Rozhanovciach, kde padol v boji proti kráľovi Karolovi I. Jeho majetok pravdepodobne prepadol v prospech kráľa, pretože jeho rodina sa už viac v žiadnych prameňoch neuvádza. Z ďalších písomných prameňov vyplýva, že v roku 1335 dal ostrihomský arcibiskup príjmy z Voderád a iných farností ostrihomskému kustódovi Jánovi výmenou za iné majetky. Do výmeny zahrnul i šesť svojich zemanov bývajúcich vo voderadskej doline.

V 14. storočí sa o Voderadoch zmieňujú iba metácie Majcichova a Zelenča. V roku 1394 sa ako sused Voderád spomína zaniknutá dedina Hrušov.

V 15. storočí bola časť Voderád majetkom grófa Juraja, syna Mikuláša z Pezinka a jeho brata, grófa Mikuláša. V roku 1418 získal gróf Juraj za veľké zásluhy i druhú časť Voderád, ako dar od kráľa Žigmunda. Po ňom sa stal vlastníkom veľkej časti Voderád gróf Peter, syn grófa Juraja. V neskorších písomných záznamoch sa ako vlastník Voderád spomína pezinský gróf Ladislav, v roku 1473 kláštor Panny Márie v Trnave, gróf Simeon z Pezinka a tiež grófka Barbara, dcéra grófa Ladislava, s ktorou viedol gróf Simeon spor o majetky, do ktorých patrili aj Voderady. Tie boli po vyriešení sporu z väčšej časti prisúdené grófke Barbare. Gróf Simeon však zostal naďalej vlastníkom ich malej časti.

Posledným záznamom o majetkových transakciách v stredovekých Voderadoch bol ich predaj do vlastníctva Pavla Holého z Hradnej, ktorý ich v roku 1515 kúpil za 2 000 uhorských zlatých od zemepána a kráľovského radcu Ambróza Šarkana. Toho k tomuto predaju pravdepodobne donútili okolnosti, keď sa v jeho neprítomnosti svätojurskí a pezinskí grófi opakovane dopúšťali násilia na jeho ľuďoch vo Voderadoch. V roku 1512 z Voderád dokonca násilím odvliekli aj jeho jobagiónov.

V portálnom súpise z roku 1553 sa uvádza ako vlastník majetkov vo Voderadoch rábsky biskup. Podľa portálneho súpisu z roku 1647 bol vlastníkom Voderád Tomáš Baranyay. V prvej polovici 18. storočia bol vlastníkom Voderád rábsky biskup gróf František Ziči a po ňom gróf František Ziči starší, ktorý sa stal zakladateľom voderadskej vetvy Zičiovcov. Zičiovci vlastnili panstvo vo Voderadoch až do začiatku 20. storočia, keď smrťou Jozefa Zičiho zaniklo aj voderadské panstvo v jeho pôvodnej veľkosti.

 

Pôvod názvu obce

 

Podľa povesti zaznamenanej v kronike sa na mieste, kde sa dnes nachádza obec, usadili v dávnych dobách mnísi. V ďalekom okolí nebolo vody, až sa im náhodou podarilo nájsť malý pramienok na mieste takzvaného „Malého Mačkaváru“. Denne na to miesto dochádzali pre vodu a hovorili, že sú tej vode radi, že ju našli. Na mieste postavili malú kaplnku a vytesali na ňu „VODROD“. Aj podľa ďalšej povesti bol v kraji nedostatok vody. Keď obyvatelia po dlhom hľadaní a kopaní konečne našli prameň, z vďačnosti pri ňom postavili kaplnku a do kameňa vytesali: SME – VODE – RADI. Toľko hovoria povesti.

Vznik slovanského názvu obce je však podľa všetkého treba hľadať v koreni slova vod. Vynikajúci slovenský jazykovedec Ján Stanislav sa najskôr domnieval, že sa jedná o prírodný názov, ktorý označuje vodnaté miesto. Neskôr vo svojej publikácii Zo života slov a našich predkov pri vysvetľovaní slov s koreňom rad (= práca)  v starej slovenčine argumentoval so slovenským názvom Voderady a rekonštruoval obsah pomenovania na „vodorobotníci“.

Jazykovedec Rudolf Krajčovič  vo svojich štúdiách zo slovenskej historickej toponomastiky uvádza etymológiou slova „upravovatelia vodných ciest a tokov". Jednalo sa o označenie zamestnania obyvateľstva, ktoré sa staralo o vodné toky, prechody cez rieky a potoky, o budovanie kanálov, hrádzí, alebo o odvádzanie vody a tým o získavanie pôdy.

Pomenovanie obce patrí do skupiny zamestnaneckých názvov, ktoré sa vyskytujú na strategicky alebo hospodársky dôležitých územiach. Pomenovanie Voderád sa organicky pridružuje k sústave zamestnaneckých názvov okolo staroslovanského hradiska pri Majcichove.

Vznik názvu ovplyvnili podmienky hospodársko-spoločenského života starých Slovanov, oddávna obývajúcich toto územie.

Tvar názvu obce sa v priebehu storočí menil aj v závislosti od použitého jazyka – Wogeradj, Wederet, Wedered, Wedred, Vedrid, Vogyerád, Woszati, Voděrady, Vödröd a Vedröd (po maďarsky), Woderady, až po dnešný názov Voderady, ktorý je nemenný od roku 1920.

 

Národnostné zloženie a reč

 

Pôvodní obyvatelia obce boli Slováci a to sa nezmenilo po celú jej históriu. V schematizmoch Ostrihomskej arcidiecézy, poskytujúcich dôležité demografické údaje, sa stále uvádza, že miestni obyvatelia hovoria po slovensky (ling. slav.). Rovnako i nemecká štatistika z roku 1866 uvádza, že obyvatelia hovoria po slovensky. Jazyk sa postupne vyvíjal a bol ovplyvňovaný viacerými činiteľmi.

Obyvateľstvo bolo vždy, ako uviedol kronikár A. Kudla ,,citovo aj rečovo čisto slovenské“. V súkromí sa vo Voderadoch dodnes rozpráva tvrdým trnavským dialektom, ktorý patrí k identite obce.

 

Pečať

 

Najstaršia pečať obce je známa z listiny zo 14. februára 1697. Nachádza sa v Štátnom archíve v Trnave. Na pečati s priemerom 25 mm je nečitateľný kolopis, ktorý bol podľa dobových zvyklostí písaný v latinčine. V strede sa nachádzajú kontúry kostola. Obsahovo patrí medzi šesť pečatí miest a obcí okresu Trnava so znázornenou stavbou alebo predmetom.

Medzi urbárskymi písomnosťami z 27. februára 1768 sa nachádza pečať s priemerom 17 mm. Je na nej zobrazená postava sv. Andreja na kríži s textom kolopisu: SIGILVM COMVNITATIS VEDRIDIENSIS. Písomnosti s touto pečaťou sa nachádzajú v Štátnom archíve v Bratislave a v Slovenskom národnom archíve. Sv. Andrej  je zobrazený aj na pečati s priemerom 26 mm z roku 1832. Pečať z roku 1910 je iba nápisová.

Pečať  obce  z  konca  18.  storočia  sa  stala  predlohou  na  názornú  kresbu  pečate Voderád.


Voderady 1914 - 1945

 

Dňa 28. júla 1914 vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku a o tri dni vyhlásil rakúsky cisár František Jozef všeobecnú mobilizáciu. V obci bola mobilizácia vyhlásená v utorok 4. augusta 1914. Oznámil ju o tretej hodine nadránom obecný bubeník. Obec poskytla k dispozícii 14 vozov, ktorými mobilizovaných vojakov odviezli na železničnú stanicu v Cíferi. O niečo neskôr povolali k vojsku starších záložníkov a dokonca aj 17–18 ročných mládencov.

Vojenská komisia v obci odkúpila 36 párov koní. Stalo sa, že za jedného koňa bolo roľníkovi vyplatených až 900 korún, hoci pred mobilizáciou by zaňho nedostal viac ako 150­–200 korún.

V obci rekvirovali potraviny, dobytok a predmety z mosadze, cínu a medi. Mnohí ľudia prišli pre vojnovú pôžičku o svoje posledné úspory a chudobnela kvôli nej aj obec.

V roku 1916 sa v dedine nejaký čas zdržalo 12 utečencov. Išlo o židov utekajúcich z Poľska. Obyvatelia obce im poskytli pomoc a ubytovali ich na samote Kuča za dedinou.

V 1. svetovej vojne zahynulo 38 mužov a mládencov z Voderád. V roku 1927 im dal roľník Štefan Barčák na svojom poli v smere na Majcichov postaviť na pamiatku pomník. Neskôr bol premiestnený vedľa kostola. Veriaci dali postaviť pri kostole drevený pomníkový kríž. V obci bolo po skončení vojny 12 vojnových invalidov.

Dva roky po skončení vojny a vyhlásení Československej republiky, sa vrátili domov piati legionári z Ruska, pričom sa o jednom už myslelo, že je mŕtvy. Bol ním František Mrva, ktorý si so sebou doviedol aj ruskú manželku Barboru, rod. Lassovskú a syna. Nanešťastie si nedokázala zvyknúť na miestne pomery a spáchala samovraždu utopením v potoku Gidra.

V apríli roku 1919 napadli na podnet západných mocností československé a rumunské vojská Maďarskú republiku rád. Maďarská armáda v protiofenzíve zaútočila na juh Slovenska a niektoré oblasti obsadila. Pri obci došlo k dvom menším vojenským stretom. V prvom z nich prišlo od Sládkovičova k obci približne 30 maďarských vojakov, ktorých zahnali československí legionári privolaní z Trnavy. Maďarskí vojaci pred nimi utiekli smerom na Pusté Úľany. Neskôr sa od Majcichova priblížili k obci maďarskí husári. Na poliach za dedinou došlo k bitke s našimi vojakmi, ktorí dvoch husárskych dôstojníkov zabili a ostatných zahnali na útek.

Až do vzniku Československa patrili Voderady do seneckého volebného obvodu. Každý si vie predstaviť, aké pozície v nich mávali slovenskí kandidáti. Za richtára a do obecného zastupiteľstva sa do roku 1918 dostali iba ľudia, ktorých odporučil miestny notár.

Prvé zachované výsledky miestnych volieb po zániku Rakúsko-Uhorska sú zo 16. októbra 1927. Najviac hlasov do obecného zastupiteľstva v nich dostala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Druhá skončila Česokslovenská sociálnodemokratická strana robotnícka (ČSSDSR) a tretia Republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu (RSZMĽ). Za starostu bol zvolený Štefan Barčák (HSĽS).

Po vzniku Slovenského štátu, bolo v obci založené miestne veliteľstvo Hlinkovej gardy (HG). Za prvého veliteľa bol zvolený Jozef Bachratý. Ďalším veliteľom bol po ňom Jozef Barčák. Za vodcu Hlinkovej mládeže (HM) bol zvolený učiteľ Vojtech Petrovič.

V roku 1939 sa vo Voderadoch uskutočnilo okresné verejné cvičenie za účasti šéfa propagandy a hlavného veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha.

Komunistická strana bola v obci založená až po roku 1945. Jej prvým predsedom bol Alexander Marko. Organizácia mala vtedy približne 40 členov.

Vo voľbách do Národného zhromaždenia, ktoré sa konali v roku 1946, dostala vo Voderadoch Komunistická strana Slovenska málo hlasov. Zvíťazila Demokratická strana, ktorú volilo až 70% obyvateľov obce.

Veľká hospodárska kríza (1929 – 1933) sa dotkla aj obyvateľov obce. Veľa ich bolo nezamestnaných a poberali poukážky na potraviny. Boli to predovšetkým poľnohospodárski nádenníci, domkári a drobní prídelci pôdy.

Obce sa nepriamo dotkla aj Viedenská arbitráž, ktorá sa konala 2. novembra 1938. Nacistické Nemecko a fašistické Taliansko donútili Československo vzdať sa v prospech hortyovského Maďarska územia dnešného južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktoré obývalo prevažne maďarsky hovoriace obyvateľstvo. Voderady sa ocitli v hraničnom pásme. Obec mala slovenské obyvateľstvo, iba v hraničnom majeri Tárnok žilo približne 40% Maďarov. Z obecného chotára oddeleného demarkačnou líniou pripadlo Maďarsku okolo 180 kat. jutár pozemkov.

Onedlho prišli z oblastí odstúpených Maďarsku do Voderád slovenskí obyvatelia zo Štvrtku na Ostrove a z Malého Fajkutu pri Vrábľoch. Usadili sa na Pálffyho a Jozefovom majeri. Slovensky hovoriace obyvateľstvo prichádzalo do Voderád z oblastí odstúpených Maďarsku ešte aj v roku 1939.

V marci 1939 vznikol samostatný Slovenský štát (1939 – 1945) a 1. septembra toho istého roku sa v Európe začala druhá svetová vojna. Muži z obce narukovali až pred jej koncom v roku 1944. Na vojenskú službu sa prihlásili v Trnave a odtiaľ ich odviezli na opevňovacie práce na taliansky front. Po vylodení spojeneckých vojsk prebehli na stranu spojencov a v júli 1945 sa vrátili domov.

Niekoľko mužov z dediny bojovalo aj v Slovenskom národnom povstaní. Po ústupe do hôr sa z nich väčšina vrátila domov. Niekoľkí boli odvlečení do Nemecka do koncentračných táborov a domov prišli až v lete 1945.

Krátko po vyhlásení povstania Voderady obsadili nemeckí vojaci. Ubytovaní boli v kaštieli, škole a v niekoľkých domoch v dedine.

Po príchode nacististov skrýval Alexander Marko vo svojom dome tri mesiace židovskú rodinu. Riskoval tým nielen svoj život, ale aj životy svojich blízkych. Svojim odvážnym činom preukázal mimoriadnu odvahu a statočnosť.

Od novembra do decembra 1944 muselo ísť približne 60 chlapov z dediny povinne kopať do Horných Orešian zákopy. V januári až marci 1945 museli kopať zákopy aj za Pavlicami. Kopali aj protitankové priekopy pri Sládkovičove. Sovietski vojaci ich však neskôr hravo prekonali, keď na niekoľkých miestach v blízkosti priekopy zatočili na mieste tankami a nahrnuli do nej zem.

V obci sa nachádzali aj maďarskí a rumunskí vojaci, ale utiekli ešte pred príchodom frontu. Nachádzala sa v nej aj delostrelecká jednotka slovenskej domobrany a jednotka Hlinkovej gardy. 

V dedine sa v tých časoch stali dva odsúdeniahodné činy. Tajomník miestnej Hlinkovej gardy Anton R. sa zúčastnil odvlečenia Žida Artúra Marmosteina a v miestnom hostinci u Ireny Ivančíkovej zastrelil podnapitý poručík Nitriansky z Topoľčian svojou pištoľou vojaka Štefana Žáka z Trenčína.

Voderady boli oslobodené 1. apríla 1945. Nemci síce postavili na Hlavnej ulici obrannú barikádu, ale odišli bez boja. Nestihli ani zničiť sklad pohonných hmôt pri dome Simeóna Zvolenského.

Na svitaní do dediny docválala na koňoch prieskumná hliadka ruských kozákov. Posledné nemecké vozidlá boli ešte v obci, ale pechota už bola zakopaná za dedinou v lokalite „Mačkavár“. Sovietski vojaci o stiahnutí sa nacistických vojakov z dediny nevedeli a preto dostali ich delostrelci príkaz na jej ostreľovanie. Delostrelecké granáty jedného obyvateľa zranili, poškodili niekoľko domov a jeden dom celkom zničili.

Rovnako ako Nemci, aj Rusi ubytovali svoje velenie v Zičiovskom kaštieli. Niektorí dôstojníci boli ubytovaní v domoch po dedine. Ani jeden sa však neubytoval v dome, v ktorom boli predtým ubytovaní Nemci a vo väčšine prípadov si vybrali chudobnejšie rodiny. 

Ruských vojenských vozov a koní bola plná dedina. Vojakov Červenej armády bolo v  roku 1945 v obci viac ako jej obyvateľov. Poľnú kuchyňu si postavili vedľa potoka tečúceho od rybníka pri ceste na Pavlice. Sedem nemeckých vojakov ukrývajúcich sa v háji vystrelilo smerom na ňu niekoľko striel z protipancierových zbraní. Sovietski vojaci ich krátko na to pochytali a postrieľali na dvore Julovho majera pri kaštieli.

Sovietski vojaci opustili obec 20. decembra 1945. V najničivejšej vojne v histórii ľudstva nezahynul ani jeden obyvateľ Voderád.


Voderady 1945 - 1989

 

Po podpísaní kapitulácie Nemecka sa vojna v Európe skončila aj oficiálne a situácia v obci sa začala postupne konsolidovať.  V roku 1948 sa začal stupňovať politický boj o moc v ČSR. Začiatkom roka (25. februára) sa v Prahe odohrali tzv. februárové udalosti. Padla vláda a na čelo novej vlády nastúpil Klement Gottwald. Všetku moc prebrala Komunistická strana. V Čechách i na Slovensku došlo k rozpusteniu niektorých politických strán a bol utvorený takzvaný Národný front. V roku 1948 sa skončil aj tzv. Dvojročný plán rozvoja národného hospodárstva. Komunistická vláda vyhlásila dlhodobý program - prvý päťročný plán. Podľa neho začala plánovaná výstavba našej obce a celej vlasti smerovať k socializmu a budovaniu socialistického hospodárstva. Popri problémoch pri znárodňovaní a združstevňovaní sa začala prejavovať i vysoká zamestnanosť obyvateľstva obce, podľa vládneho hesla "každému prácu" a "kto nepracuje, nech neje“.

Bývalé majetky Keglevičovcov kaštieľ, park, priľahlý háj a tri majere, boli v roku 1946 na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104 skonfiškované a pridelené štátnym majetkom. V kaštieli bolo v roku 1947 zriadené Riaditeľstvo Štátnych majetkov vo Voderadoch pre školské skonfiškované majetky. Po preložení riaditeľstva do Modry v ňom zriadili hydinárske učilište, ktoré bolo v roku 1952 premenované na Pôdohospodársku majstrovskú a učňovskú školu.

Dňa 1. júna 1953 vstúpil do platnosti zákon o menovej reforme. Výmena starej meny a jej vykonávanie bola aj pre obyvateľov obce veľmi tvrdá. Životná úroveň obyvateľstva poklesla približne na 20 %, ale napriek tomu postupne prišlo k veľkému oživeniu výstavby.

Dňa 1.januára 1974 bola vytvorená stredisková obec Voderady. Došlo k zlúčeniu Miestnych národných výborov obcí Voderady, Pavlice a Slovenská Nová Ves, pod spoločný názov Miestny národný výbor Voderady.

 

Voderady po roku 1989

 

V novembri roku 1989 sa začala takzvaná nežná revolúcia, ktorá predznamenala koniec komunistického režimu. V Československu vznikli nové politické strany a hnutia. V Čechách Občianske fórum, na Slovensku Verejnosť proti násiliu. Uskutočnil sa pokojný prevrat v demokratickú spoločnosť.

Prvé poprevratové voľby sa konali 8. a 9. júna 1990. O priazeň voličov sa usilovalo 22 politických strán a hnutí. Prvým ponovembrovým starostom obce sa stal Karol Sedlák.

K 31. decembru 1990 bolo ukončené spojenie obcí Voderady, Pavlice a Slovenská Nová Ves. Od 1.1. 1991 má každá z obcí oddelené orgány obecnej samosprávy a vlastný obecný úrad.

Výrazným medzníkom v dejinách Slovenska i obce sa stal 1. január 1993. V tento deň vznikla samostatná Slovenská republika, ktorá sa postupne stala členom OSN, Rady Európy a mnohých ďalších medzinárodných organizácií.

Po páde socializmu sa najskôr prejavila vo vývoji obce určitá stagnácia. Pomaly sa začalo dariť oživovať kultúrno-spoločenský život. V obci sa začali rozbiehať aj prvé podnikateľské aktivity.

V roku 2007 postavila v severovýchodnej časti katastrálneho územia Voderád juhokórejská spoločnosť Samsung závod na výrobu LCD modulov. Za spoločnosťou Samsung prišli do Voderád aj jej subdodávateľské firmy. Za obcou vznikol priemyselný park, ktorý postupne zapĺňajú ďalšie závody. Isto aj zásluhou týchto investícií prebieha v posledných rokoch dynamickejší rozvoj obce, charakterizovaný novými stavebnými aktivitami. Navzdory tomu treba konštatovať, že vyňatie severovýchodnej časti voderadského katastra pre účely priemyselného parku, napriek vysokej kvalite tunajšej poľnohospodárskej pôdy, bolo nerozumným krokom zo strany vtedajšieho vedenia našej obce a vedenia štátu. Časom to všetko so sebou prinesie obci určite viacero negatív, ako pozitív. Okrem stoviek hektárov straty cennej, vysoko bonitnej pôdy, to bude najmä znížená kvalita ovzdušia a zhoršenie životného prostredia vo Voderadoch a priľahlom okolí.

 

 

 

 

 

Vyňatie severovýchodnej časti voderadského katastra pre účely priemyselného parku, napriek vysokej kvalite tunajšej poľnohospodárskej pôdy, bolo nerozumným krokom zo strany vtedajšieho vedenia našej obce a vedenia štátu. Časom nám to všetko so sebou prinesie určite viacero negatív, ako pozitív. Okrem stoviek hektárov straty cennej, vysoko bonitnej pôdy, to bude najmä znížená kvalita ovzdušia a zhoršenie životného prostredia vo Voderadoch a priľahlom okolí.

 



 

 






Zdroje: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 12431993. Voderady: Obecný úrad 1993. Sagara, Dušan – Lednár, František Haspra, Rudolf Prachár, Ján Vznik a vývoj JRD Voderady 1972: JRD Rozvoj Voderady a Ústredný výbor zväzu družstevných roľníkov v Prírode, Bratislava 1972. Wikipédia: https://sk.wikipedia.org.