Tajná knižnica voderadského kaštieľa: Ako vzácne knihy skončili na smetisku

V kaštieli, hneď vedľa kaplnky, ktorá bola v tom čase už prestavaná na telocvičňu učňovskej školy, bola okolo roku 1970 náhodne objavená zamurovaná miestnosť plná tisícok kníh. Tento neobyčajný nález urobil zamestnanec miestneho učilišťa, ktoré sídlilo v kaštieli od 50. rokov 20. storočia. Avšak ako rýchlo tieto knihy uzreli svetlo sveta, tak rýchlo a nenávratne z neho aj zmizli.

Jedného dňa bol pán Jozefa Májka požiadaný o mimopracovnú výpomoc, nazývanú v tých časoch „brigádou". Predseda MNV chcel, aby v miestnom kaštieli pomohol s presekávaním otvorov na novobudované ústredné kúrenie pre poľnohospodárske učilište, a ponúkol mu za to peňažnú odmenu, ktorou si mohol slušne privyrobiť popri zamestnaní.

Pán Májka niekoľko dní presekával diery v stenách a neskôr aj v stropoch na stupačky rozvodov ústredného kúrenia. Na presekávanie sa hrubými stropmi mal upravenú cez meter dlhú oceľovú rúru, ktorou ich prerážal. Niektoré stropy sa mu podarilo preraziť ľahko, no inde to bolo o čosi náročnejšie, najmä pre klenbové stropy.
Keď sa dostal k jednej miestnosti, kde nemohol nájsť o poschodie nižšie koniec rúry, začal sa zamýšľať, kam vlastne dieru prerazil. Postupne vypočítal, že diera sa musí nachádzať za jednou stenou dolnej chodby. Poklepal po stene a podľa zvuku usúdil, že ide o tenkú stenu, za ktorou pravdepodobne leží nejaká dutina. Rozhodol sa urobiť v nej otvor. Po vybúraní niekoľkých tehál zistil, že sa prebúral do tmavej miestnosti. Zasvietil do nej baterkou a uvidel veľké množstvo starých kníh.
Rozhodol sa urobiť väčší otvor, aby mohol vstúpiť dnu. Pred ním sa objavila zamurovaná miestnosť plná starých kníh po voderadských grófoch. Niektoré knihy mali nádherne maľované drevené dosky, iné boli potiahnuté kožou s ozdobnými sponami na zapínanie či zamykanie, mnohé boli zdobené kovovými alebo drevenými dekoráciami, prípadne reliéfnym papierom.
Čo čert nechcel, práve pri prezeraní kníh v miestnosti ho vyrušil pán Ivan N., traktorista miestneho družstva, ktorého poslal predseda MNV, aby pomohol s presekávaním otvorov. Najprv iba užasnuto ostal stáť, pretože bol prekvapený z objavenia tajnej miestnosti. Keďže nemal vzťah ku knihám, dlho sa pri nich nezdržal. Stojac v miestnosti s knihami sa zrazu rozhodol o náleze informovať predsedu MNV. A to aj napriek tomu, že pán Májka ho prosil, aby zatiaľ nikam nebežal, a pokúsili sa spoločne aspoň nejaké knihy zachrániť. Z vlastných skúseností totiž vedel – čo Ivanovi aj povedal, že ak sa predseda o náleze dozvie, nebude to mať dobrý koniec. Dobre si pamätal, ako sa mnohé vzácne kusy zariadenia a ozdôb kaštieľa na jeho pokyn vyhádzali z okien do parku a vyviezli na smetisko. Napriek tomu sa Ivan rozhodol bežať po predsedu.
Jozef Májka sa vzápätí rozhodol narýchlo schovať aspoň zopár kníh. Zavolal svoje dve dcéry, dal im niektoré knihy do drevenej bedničky a poslal ich, aby ich ukryli do kríkov v parku za kaštieľom. Mali však smolu, pretože o malú chvíľu prišiel na miesto predseda MNV s Ivanom v pätách. Predseda si všimol obe dievčatá, ako ledva nesú bedničku plnú kníh. Zavolal na ne, aby sa vrátili aj s knihami. Vyľakané dievčatá ich priniesli späť, pričom ich otec za to dostal riadnu výčitku. 

Predseda MNV dal následne pristaviť traktor s vlečkou z miestneho JRD, na ktorý boli na jeho pokyn naložené všetky knihy zo zamurovanej miestnosti. Celý tento vzácny nález, obsahujúci podľa odhadov pána Májku na tisíce kníh, bol vyvezený na obecné smetisko v Hliníkoch. Tam, opäť na príkaz predsedu, všetky knihy zahrnuli buldozérom do vopred vyhĺbenej jamy. Tým bola nenávratne zničená pravdepodobne podstatná časť knižnice Zičiovcov. Po dedine sa o tom medzi ľuďmi ticho šomralo: kto to kedy videl, knihy vyhadzovať na smetisko! Nikto sa však neodvážil verejne ozvať kvôli knihám vyhodeným z kaštieľa. Bolo by to vlastne v tej dobe úplne zbytočné.


Tento smutný príbeh odhaľuje, ako Slovensko prišlo o obrovské množstvo unikátnych kníh, ktoré voderadskí Zičiovci zhromažďovali po celé generácie z celého sveta. Knihy boli určite cennými pamiatkami. Neboli len svedkami histórie, ale aj významnými a drahými kusmi, nakupovanými grófmi po celej Európe a vo svete, vrátane starých exemplárov siahajúcich do stredoveku. Zičiovci si vyberali na svojich cestách výnimočné diela, čím vo Voderadoch vytvorili veľmi vzácnu zbierku.
Zničením tejto knižnice sa nielenže stratila významná časť kultúrneho dedičstva, ale aj cenné zdroje pre budúce generácie, ktoré mohli z týchto kníh čerpať. Vtedajší predseda MNV nám svojím rozhodnutím zaviesť tieto knihy na smetisko spôsobil nenávratné škody. Tento incident nás nabáda, aby sme si vážili a chránili naše kultúrne dedičstvo, aby sa podobné udalosti v budúcnosti už nikdy nezopakovali.

Je zaujímavým paradoxom, že predseda MNV, ktorý nariadil zničenie tejto vzácnej knižnice, či jej podstatnej časti, mal neskôr zo syna spisovateľa – teda človeka, ktorého tvorba bola úzko spätá s knihami a písaným slovom.

Pán Jozef Májka, priamy svedok tohoto činu, sa odvážil popísanú udalosť prezradiť až niekoľko rokov po páde socializmu, keď sa už prestal obávať možných dôsledkov.

Vzácne knihy, ktoré Zičiovci starostlivo zamurovali počas 2. svetovej vojny, aby ich ochránili pred zničením, tak nakoniec padli vo Voderadoch za obeť povojnovej ideológii a rozhodnutiu miestneho úradníka.

Príbeh si od pána Jozefa Májku v jeho 80-tich rokoch vypočul a spísal (ra)