CHRÁŇME SI DEDIČSTVO PO NAŠICH PREDKOCH

Všetky národy si chránia svoje kultúrne pamiatky, pretože sú svedkami ich kultúrnej a duchovnej vyspelosti. V minulosti, za čias komunistickej vlády, orgány štátnej správy veľakrát nevnímali ľahko nadobudnuté skonfiškované alebo opustené kultúrne pamiatky s veľkou múdrosťou a nadšením. Ľahostajne a diletantsky sa s kultúrnymi pamiatkami nakladalo aj v našej obci. Vo Voderadoch došlo počas komunistického režimu k nenahraditeľným škodám a stratám pamiatkových hodnôt nielen tým, že boli ignorované, ponechané napospas zlodejom a vandalom, ale aj ich svojvoľným odstránením. Okrem škôd na kaštieli, v ktorom bolo po odvezení umeleckých a historických predmetov zriadené hydinárske učilište, boli škody páchané i na historickom parku. Počas vyše štyri desaťročia trvajúcej éry budovania socializmu, boli popri škodách na drevinách a stromoch, odcudzené, poškodené, alebo odstránené stavebné prvky vzácneho sentimentálneho parku. Nádherne sa vynímajúcu starú "baštu", ktorá sa týčila neďaleko zrúcaniny hradu, dalo dokonca odstrániť samotné vedenie Miestneho národného výboru (MNV)! K tomuto barbarskému kroku sa vtedajší úradníci na MNV rozhodli pristúpiť iba preto, že v podkroví "bašty" mali chlapci z dediny urobený akýsi bunker. Niektoré časti boli z parku odčlenené a pripojené k hydinárskej farme, patriacej Štátnym majetkom. Vrátane zrúcaniny hradu, kde boli zriadené učebne dojenia pre učilište sídliace v kaštieli. Za mnohé škody môže vedenie samotného učilišťa, ktoré spravovalo kaštieľ spolu s parkom. Minimálne pre svoju ľahostajnosť a nezáujem o zverené pamiatky.

Nedá mi na tomto mieste nespomenúť, čo napísali autori v istej publikácii z r.1972, ktorá sa okrajovo dotýkala aj kultúrnych pamiatok, nachádzajúcich sa vo Voderadoch. Píše sa v nej: „V bývalom kaštieli vo Voderadoch bolo zriadené hydinárske učilište štátnych majetkov. To bola spravodlivá odplata nielen za niekdajší sociálny a národný útlak, ale i za kultúrny útlak roľníkov“.

Myslím si, že v týchto dvoch vetách sa nachádza odpoveď na vtedajšie zaobchádzanie s kultúrnymi pamiatkami v našej obci.

Vojnové škody, škody spôsobené krátko po skončení vojny, a tie, ktoré vznikli počas komunistického režimu, už nebude nikdy možné vrátiť. Po roku 1989 ožila šanca niečo napraviť, no nestalo sa tak. Kaštieľ roky chátra a okrem nadšeného pokusu učiteľov so žiakmi bývalého voderadského učilišťa o vysadenie nových stromov v parku, ktoré neskôr vyschli, prípadne boli dolámané vandalmi, sa nič nezmenilo. Práve naopak. Z parku, národnej kultúrnej pamiatky, bola opäť odčlenená a do súkromných rúk odpredaná jeho časť. Tá istá ako predtým za totality, aj so starou zrúcaninou hradu. Pri neodbornom zásahu spred niekoľkých rokov, ktorý v sebe niesol znaky nevedomosti a amaterizmu, boli z parku odstránené niektoré pôvodné dreviny a stromy. Parku neprospieva ani jazdenie motorovými vozidlami, čo sa nedialo ani za totality. Pritom sa to deje dlhodobo, vie sa o tom a ulica pri kaštieli, kadiaľ schádzajú z hlavnej cesty motorové vozidlá do parku, je doslova pod drobnohľadom obecného, nákladne vybudovaného, kamerového systému. Paradoxne, aj za komunistického režimu bol park v tejto časti ničený vďaka ľahostajnosti vedenia obce. Počas streleckých pretekov, ktoré si kedysi poľovníci pravidelne organizovali na lúke za kaštieľom, boli stromy v smere streľby poprevŕtavané olovenými brokmi, vinou čoho začali postupne schnúť.

Nech slúži vedeniu obce ku cti, že dalo v parku nedávno vysadiť niekoľko nových stromov. Verme, že nedopadnú rovnako ako tie, pred niekoľkými rokmi. Je však veľmi smutné, že sa dodnes okrem toho nič nespravilo. Nič sa nezmenilo ani v prístupe zodpovedných úradníkov. Za 23 rokov od pádu komunizmu sa okrem spomenutej výsadby a vyčistenia parku od náletových drevín stihla len naprojektovať jeho obnova. Potom ho ponúkli na predaj spolu s opusteným, roky chátrajúcim kaštieľom.

Domy natlačené až k lesíku za parkom

Dnešok nám rovnako, ako minulosť, prináša rôzne abnormálne situácie. Za dedinou, na tzv. Panských pozemkoch, práve začína vyrastať nová lokalita určená pre výstavbu rodinných domov, pričom do budúcna je v pláne už ďalšia etapa, v smere k bývalému vodnému mlynu. Nič na tom, dedina sa stala tesnou a pomaly sa rozrastá. Dovolí však obec, ako povoľovací orgán, stavebný úrad, aby boli nové domy v danej lokalite doslova natlačené až na samotné stromy? Je verejne známe, že táto časť výstavby je v rozpore s právoplatným stavebným povolením, pričom sa momentálne hľadá riešenie, ako vzniknutý problém rozuzliť. Je zároveň smutné, že takéto konanie, ktoré je dnes rozšírené po celom Slovensku, sa už stalo akýmsi zabehnutým rituálom, znakom velikášstva a veľkej dávky arogancie mocných tejto doby. Už začatá nepovolená stavba sa spravidla nelikviduje. Stanoví sa pokuta, stavba sa dodatočne povolí a stavia sa veselo ďalej. Preto sa dá čakať, že rozbehnutá výstavba bude vedením obce schválená.

V tomto prípade je nanajvýš zaujímavé, že i keď bola výstavba, pre jej nepovolené rozšírenie do tesnej blízkosti lesíka, stavebným úradom pozastavená, v katastrálnej mape bola dopredu zapísaná v nepovolenom rozsahu prác.

Pohltí  v blízkej budúcnosti Voderady totálna výstavba?

Dočítal som sa pred niekoľkými dňami, že sa plánuje výstavba prepojenia na rýchlostnú cestu R1, pričom jeden z troch variantov je vedený niekoľko sto metrov od posledných domov dolného konca našej dediny. Ak by bolo schválené práve toto navrhované riešenie, v takom prípade by šla v budúcnosti kvalita života v našej obci rapídne dolu vodou. Decibely automobilového hluku a s tým spojené zvýšené emisné znečistenie ovzdušia už v určitých dávkach dostávame, predovšetkým vďaka blízkosti diaľnice D1. Keď sa k tomu ešte priráta hluk a emisie z priemyselného parku, ktorý sa bude v budúcnosti s veľkou pravdepodobnosťou rozrastať, nezávidím budúcim generáciám, ktoré tu budú žiť. K spomenutému treba s veľkou vážnosťou prirátať enormnú záťaž na charakter životného prostredia po dokončení outletového centra, ktoré sa práve stavia v tesnej blízkosti našej dediny. Ak bude výstavba vtesnávaná do našej malej obce pokračovať tempom, aké tu vidíme v poslednom období, čas nám so sebou určite prinesie jej negatívne dopady.

Na záver chcem vyjadriť svoje počudovanie nad faktom, že zodpovedných v tomto štáte vôbec nezaujímajú straty toľkej úrodnej pôdy, aká sa fabrikami zastavala a ešte plánuje zastavať v katastri našej obce.

Rosa Adam
Voderady
21. júl 2013