Od zimného slnovratu po Vianočnú pohodu

Zimný slnovrat ako základ dnešných vianočných tradícií

Čas adventu, odvodený z latinského „adventus" (príchod), bol v dávnych dobách pôvodne duchovným obdobím očakávania zimného slnovratu – návratu slnka a znovuzrodenia svetla. Tento prastarý sviatok nebol len o symboloch, ale aj o vnútornom prežití týchto sviatkov – príprave príbytku, zmierení sa s rodinou, príbuznými či inými spormi. Veniec je známy už od mladšej doby kamennej, kedy zobrazoval posvätný slnečný kruh so štyrmi stuhami znázorňujúcimi strany Slnka. Bol predchodcom dnešných adventných vencov.

Očistu príbytkov a ich vysväcovanie vykonávali v minulosti kňažky, čo sa neskôr stalo tradíciou spojenou s „Luciinými obradmi". Pôvodným cieľom týchto obradov bolo vytvoriť harmonické prostredie, ktoré podporovalo očakávanie svetla a návratu slnka – zimného slnovratu.

Sviatok Svätého Deda bol venovaný duchom rodu. Rodičia pripomínali svojim deťom význam predkov, ich dávne príbehy a prínosy pre rodinu. Táto postava má dnes podobné črty so Svätým Mikulášom, Dedom Mrázom, či Santom Klausom.

Kračúň je pradávnym označením pre najkratší deň v roku – zimný slnovrat. Noc pred ním bola považovaná za magickú a plnú tajomna. Ľudia verili, že v túto noc sa otvárali brány medzi svetom živých a mŕtvych, čo umožňovalo spojenie s duchovným svetom. Taktiež sa verilo, že rituály a veštby vykonávané v tejto noci mali zvláštnu moc, ktorá umožňovala nazrieť do budúcnosti a symbolizovala víťazstvo svetla nad tmou.

Ľudia nespali, zhromažďovali sa na spoločenské stretnutia a vykonávali rôzne obrady, ktoré im mali zabezpečiť ochranu, šťastie a dobrú úrodu. Oheň, ako posvätný prvok symbolizujúci život, teplo a ochranu, zohrával v týchto oslavách významnú úlohu. Zapaľovali veľké ohne, okolo ktorých sa zhromažďovali, tancovali a spievali. Verilo sa, že oheň má očistnú moc a odháňa zlých duchov. Kračún bol pre našich predkov obdobím plným mágie, osláv a duchovnej prepojenosti.

Slnovratové ráno bolo považované za magický okamih, kedy ľudia vítali návrat slnka a očisťovali svoje príbytky pomocou vydymovania liečivými bylinkami, aby ochránili seba i svoje domovy pred zlými silami. Do obydlí prinášali halúzky ihličnanov či imela, ktoré symbolizovali život, pretože zostávali zelené aj uprostred zimy.

Tri dni po Kračúni sa konali prípravy na nadchádzajúce obdobie, ktoré mali zabezpečiť ochranu pred silami zimy. Posväcovali sa vetvičky a ozdobovali prírodnými dekoráciami. Prípravy sa sústreďovali na zabezpečenie pokoja a prežitia zimného obdobia. Rituály zahŕňali aj obradné a očistné obrady. Oslavy príchodu dlhších dní boli spojené s rituálmi na posilnenie vzájomnej spolupatričnosti a ochrany pred zimou. 

Po Slnovrate sa vykonávali návštevy, počas ktorých si ľudia priali zdravie a šťastie. Zvyk darovať symbolické zrnko ako znak úrody sa udržiaval ako súčasť obradov zabezpečujúcich plodnosť a ochranu. Oslavy vyvrcholili rituálmi spojenými s návratom slnka a očistnými obradmi, ktoré znamenali nový začiatok cyklu prírody.

Sviatky zimy boli oslavou návratu svetla a spojené s nádejou na nový cyklus slnečného svitu. Uvedomenie si našich pôvodných zvykov je cestou k nášmu vnútornému pokoju, úcte k prírode a zmysluplnejšiemu prežívaniu vianočných sviatkov.

Oslava dnešných tradičných Vianoc je čaro, ktoré spája rodiny

Keď sa na slovenských dedinách a v mestách rozžiaria prvé vianočné svetlá a vo vzduchu sa začne šíriť vôňa medovníkov, vieme, že prichádza najkrajší čas v roku – Vianoce. Slovenské Vianoce majú svoje jedinečné kúzlo, ktoré sa skrýva nielen v darčekoch a výzdobe, ale najmä v rodinnej pohode, starodávnych tradíciách a hrejivom pocite spolupatričnosti.

Vianoce na Slovensku sa v podstate začínajú už počas adventu. Zvykom je zapáliť každú nedeľu jednu sviečku na adventnom venci, pričom každá sviečka symbolizuje nádej, pokoj, radosť a lásku. Domácnosti sa pripravujú na sviatky, pečú sa koláče, pripravujú medovníky a zdobia sa adventné venčeky. V niektorých rodinách nechýba ani imelo, ktoré je symbolom šťastia, hojnosti a lásky. Kedysi bolo považované za posvätné – jeho vetvičky sa vešali v domácnosti, aby chránili rodinu pred nešťastím a chorobami. Podľa tradície by sa malo imelo vešať až na Štedrý deň, podobne ako by sa v tento sviatočný deň mal zdobiť aj vianočný stromček.  Advent je aj časom duchovného zamyslenia.

Pred Vianocami sa najmä deti tešia na Mikuláša, ktorý je symbolom darčekov. Podľa tradície Mikuláš prináša sladkosti, ovocie či drobné darčeky, ktoré sa vkladajú do umytých čižmičiek položených na parapet okna. Kto si čižmičky riadne neumyl alebo ich nevyložil na noc do okna, nenašiel v nich ráno na Svätého Mikuláša žiadne darčeky. Neposlušným deťom, ale niekedy aj dospelým, Mikuláš namiesto darčekov priniesol uhlie alebo poleno. Táto tradícia, spojená so svätým Mikulášom, má na Slovensku dlhú históriu a patrí k obľúbeným súčastiam adventného obdobia.

Štedrý deň je na Slovensku ešte stále dňom plným symboliky. Niektoré rodiny sa postia až do večere. Príprava večere v tento deň je obradom sama o sebe – všetko musí byť dokonale pripravené, aby rodina privítala tento magický večer vo veľkej hojnosti.

Tradičná štedrá večera sa zvyčajne začína modlitbou a zvykom jedenia oblátok s medom, cesnakom, orechom a jablkom, čo má priniesť v rodine každému dobré zdravie až do ďalších Vianoc. Nasleduje tradičný vyprážaný kapor alebo niekde i rybie filé s majonézovým šalátom. Starším zvykom bolo dávať pod stôl reťaz, aby rodina držala spolu, alebo mincu, ktorá mala priniesť rodine hojnosť.

Po večeri sa rodiny schádzajú okolo vianočného stromčeka, ktorý je často bohato ozdobený. Spievajú sa slovenské koledy, čo vytvára neopakovateľnú atmosféru. Zvykom je aj rozdávanie darčekov, ktoré nosí Ježiško, čo dnes už často sprevádza veselý smiech odrastených detí.

Na Slovensku sa zachovali mnohé zaujímavé vianočné zvyky. Niektoré rodiny stále hádžu orechy do kútov miestnosti, čo má priniesť šťastie, alebo dávajú šupinu z kapra do peňaženky na zabezpečenie finančnej prosperity. Výnimočný je aj zvyk spomínať na zosnulých, pre ktorých sa často necháva voľné miesto pri stole. Je tiež zvykom nachystať jeden tanier navyše, ak by prišiel niekto, kto nemá v tento sviatočný večer kde byť, aby nezostal sám. Tento zvyk vyjadruje pohostinnosť pre ľudí, ktorí sú bez domova alebo nemajú rodinu, s ktorou by mohli stráviť Vianoce.

Prvý sviatok vianočný, 25. december, je venovaný oslavám narodenia Ježiša Krista. Tento deň je spravidla venovaný návštevám najbližšej rodiny a kostola. Druhý sviatok vianočný, deň svätého Štefana, je tiež venovaný návšteve kostola, ľudia sú vtedy čoraz veselší, a navzájom sa viac navštevujú. Týmto dňom vlastne končia Vianoce.

Vianoce sú viac než len oslavou sviatkov. Sú pripomienkou, že skutočná krása spočíva v malých gestách a v tom, že je rodina spolu. Nezáleží na tom, či má niekto veľký stromček alebo skromnejšie jedlo – podstata je v spoločne strávených chvíľach, ktoré nás hrejú na duši.

Tradičné vianočné zvyky, ktoré sa zachovali v našich domácnostiach, nám pripomínajú krásu a hlboký význam týchto sviatkov. Tesne pred Vianocami sa po dedine chodievalo koledovať. Vo Voderadoch bolo živé ľudové zvykoslovie, ktoré sa týkalo aj Vianoc. 

Sviatočný stôl sa pripravoval z vlastnej úrody. Na lavici v kúte miestnosti stálo sito s obilím, strukovinami a inými plodinami, zvrchu zakryté „mrvánom". Na podnože stola „šraki" sa dávala slama, kde mal symbolicky spať Ježiško. Nikto z domácich si tam počas sviatkov nesmel pokladať nohy. 

Večera sa začínala oplatkáma z madom, cesnekom a orecháma. Dobytku sa nosievali oplatky s petržlenovou vňaťou. Na vianočnom stole nikdy nesmel chýbať varený bôb. Bolo zvykom ho dávať aj deťom spievajúcim pod oknami koledy. 

K štedrovečernému stolu sa varila kapusná, či kapustová poléfka (kapustnica) zo sudovej kapusty, so sušenými slivkami, hríbikmi a „ščípkáma" z jabĺčok. Na štedrú večeru sa podávali aj výborné makové „perky" plnené slifkovým lekvárom a makové „pupáčiky". Zvykom bolo rozlomiť niekoľko orechových škrupín na dve polovice, vložiť do nich knôt alebo kúsok tenkej sviečky a po štedrej večeri ich zapáliť, aby svietiace plávali po hladine vody v lavóry. 

Koláče sa piekli vo veľkých kusoch. Obyčajne „caletky," orechovníky, tvarohovníky, makovníky, v tvare podkovy alebo rovné. Zákusky vtedy nepoznali. Ryba sa na voderadský štedrovečerný stôl dostala až cez druhú svetovú vojnu. 

Po polnočnej omši sa jedli „múčne črevá," pripravené z nakrájaného mäsa, ktoré bolo ochutené, obalené v múke a natlačené do hrubých čriev. Takto pripravené sa dve hodiny varili a potom sa dali vychladnúť na „hóru" (povalu). Boli považované za vynikajúcu delikatesu, ktorá sa tradične pripravovala iba na veľké sviatky alebo slávnosti.

Po Vianociach a začiatku Nového roku, kedy obyčajne vyhrávala miestna dychovka, nastalo obdobie zábav, ktoré vyvrcholili posledné tri dni pred Popolcovou stredou.

Vinšujeme všetkým našim čitateľom, nech sú Vaše Vianoce plné radosti, lásky a pokoja, a nech tieto čarokrásne chvíle prežijete v zdraví, šťastí a pohode so svojimi blízkymi.

Redakcia