Pes je radosť, ale aj zodpovednosť

Po kritike nášho poľovníckeho združenia prišla prirodzená potreba pozrieť sa na tému zodpovednosti na verejnom priestranstve aj z inej strany. Pretože ak by sme si mali položiť otázku, čo v posledných rokoch v našej obci pribúda rýchlejšie než parkovacie miesta pri kaštieli, odpoveď by bola jednoduchá: majitelia psov v uliciach našej obce.

A tu hneď na úvod treba povedať jednu dôležitú vec. Prechádzky so psom nie sú problémom. Sú znakom vzťahu k zvieraťu, pohybu na čerstvom vzduchu a často aj snahy tráviť čas vonku namiesto pred obrazovkami televízorov alebo počítačov. Problém nastáva vtedy, keď sa z obyčajnej prechádzky stane bezstarostné porušovanie pravidiel, ktoré majú chrániť nielen ostatných obyvateľov obce, ale aj samotné psy.

Slovenská legislatíva je v tejto oblasti pomerne jasná. Pes na verejnom priestranstve má byť vedený na vodítku, pokiaľ obec výslovne neur čila   miesto, kde je jeho voľný pohyb povolený ¹ . Majiteľ zodpovedá za správanie psa a za škody, ktoré spôsobí. Ak ide o nebezpečného psa, teda takého, ktorý už v minulosti napadol človeka alebo zviera bez vyprovokovania, zákon vyžaduje aj použitie náhubku.

A samozrejmosťou je povinnosť upratať po svojom štvornohom miláčikovi jeho „výsledky trávenia". Väčšina psíčkarov po svojich psoch upratuje. Stále sa však nájdu aj takí, ktorí túto povinnosť ignorujú, často pod rúškom tmy. Nejde teda o nedostatok košov či sáčkov, ale o bezohľadný prístup k verejnému priestoru a ostatným obyvateľom.

Osobitným problémom sú majitelia veľkých plemien psov, ktoré sú dlhodobo ponechané v predzáhradkách rodinných domov. Typickým príkladom je veľký, agresívne pôsobiaci pes v predzáhradke domu hneď vedľa Starej školy. Kým kedysi si obyvatelia v predzáhradkách pestovali kvety, ruže a udržiavané záhony, dnes sa v nich na niektorých miestach obce nachádza štrk a za plotom takmer neustále štekajúci pes, ktorý pri prudkých pohyboch rozmetáva kamene na verejné priestranstvo. Doba sa zmenila – do obce sa prisťahovalo mnoho ľudí z rôznych kútov Slovenska s odlišnými návykmi. Prečo by mali občania podobné problémy „oficiálne nahlasovať", keď sú verejne viditeľné a odohrávajú sa v susedstve Starej školy, ktorá v súčasnosti slúži na potreby obecného úradu? Ak sú problémy viditeľné, nie je to vec oznámenia, ale zodpovednosti obce.

Podstatne vážnejším problémom je však púšťanie psov na voľno – v uliciach obce, ale aj mimo intravilánu, na poliach a poľných cestách, ktoré sú na Slovensku súčasťou poľovných revírov. V prípade voľného pohybu psov v obci ide pritom o porušenie zákona a všeobecne záväzných nariadení, keďže pes na verejnom priestranstve musí byť pod priamou kontrolou majiteľa, pretože jeho voľný pohyb predstavuje riziko pre ostatných obyvateľov, iné psy aj cestnú premávku.

Rovnaký nezodpovedný prístup môže mať však vážne dôsledky aj mimo zastavaného územia obce. Pes pobehujúci bez kontroly v takomto priestore je rušivým elementom pre zver, ohrozením pre hniezdiace vtáctvo a v mnohých prípadoch aj aktívnym lovcom. Zajace, bažanty či iné druhy drobnej zveri majú v našich končinách dlhodobo klesajúce stavy. Prispieva k tomu intenzívne poľnohospodárstvo, doprava, predátori, ale aj spôsob výkonu poľovníctva – a netreba si zatvárať oči ani pred tým, že svoju úlohu zohrávajú aj psy ponechané napospas vlastným inštinktom.

Psy sú pritom najčastejšie vypúšťané na voľno vo voderadskej priemyselnej zóne, kde bolo viackrát vidno, ako naháňajú zver, keďže táto zóna sa nevysvetliteľne nachádza v strede úrodných polí. Tento problém sa však v našom prípade netýka domácich obyvateľov, pretože psy tam chodia venčiť najmä psíčkari z Trnavy a okolitých obcí.

Poľovnícke združenia v susedných obciach (Hrnčiarovce, Majcichov) majú chotáre jasne označené informačnými tabuľami.

Samostatnou kapitolou je pole za bytovkami za základnou školou, ktoré poľnohospodári v posledných rokoch ponechávajú neobrobené v súlade s európskymi nariadeniami na ochranu biodiverzity. Počas roka sa tam zdržiava množstvo zveri a vtáctva, v niektorých obdobiach dokonca aj srnky. Práve toto miesto sa však stalo obľúbeným priestorom pre venčenie psov na voľno medzi obyvateľmi týchto bytoviek. Výsledkom boli minulý rok opakovane nájdené zabité bažanty a bažantice v bezprostrednej blízkosti bytoviek, na čo nás upozornili naši čitatelia. Čo sa dialo hlbšie v poraste, kde ľudské oko nedovidí, si môžeme len domýšľať.

Okolie bytoviek niektorí obyvatelia využívajú na venčenie psov

Je zrejmé, že v našej obci nejde len o jeden problémový prípad či jednu skupinu ľudí. Nezodpovednosť má viac podôb. Nie je to len poľovník. Je to aj majiteľ psa, ktorý si myslí, že pravidlá platia len pre ostatných.

O tom, kam až môže takýto prístup viesť, svedčí incident z konca roka 2025, ktorý sa podľa dostupných svedectiev stal na Hlavnej ulici. Majiteľ malého psíka bol na prechádzke, keď na jeho zviera náhle zaútočil veľký nemecký ovčiak. Nešlo o túlavého psa, aké kedysi bývali v obciach bežné. Dnes už našťastie nežijeme v takej dobe. Pes mal svojho majiteľa. Ten však nechal dokorán otvorenú bránu, pretože sa chystal vyjsť autom zo svojho dvora.

Život malého psa zachránila iba duchaprítomnosť jeho majiteľa, ktorý ho v poslednej chvíli zdvihol do náručia a vlastným telom ho chránil. Utrpel pritom zranenia, s ktorými musel vyhľadať lekárske ošetrenie. Ani tým sa však tento príbeh neskončil. Ovčiak zaútočil opakovane, pretože ho majiteľ bezprostredne po prvom útoku nezabezpečil. Celú situáciu sledoval s ľahostajnou drzosťou, ktorá vyrážala dych.

Zvláštnu, až znepokojujúcu symboliku tomuto prípadu dodáva fakt, že priamo oproti tomuto domu býva poľovník nedávno medializovaný pre neoprávnené zastrelenie štvornohého miláčika. Nie je to ani tak kuriózne, ako skôr mrazivé. Akoby sa v jednej časti obce koncentrovala zvláštna forma ignorovania zodpovednosti.

Útok ovčiaka bol podľa všetkého oznámený na polícii pre ignorovanie situácie zo strany majiteľa a pre podozrenie z neprimeraného konania. Majiteľ agresívneho psa sa na polícii podľa dostupných informácií k incidentu priznal, neskôr však za pomoci „svedka" začal verejne tvrdiť, že sa vlastne ani nič nestalo. Lenže narazené rebrá, stopy labiek otlačených na bunde a lekárska správa nevznikajú samy od seba. Takéto konanie môže viesť u oboch až k porušeniu zákona v podobe krivého svedectva či podvodu – a to už nebude fejtón, ale realita.

Na záver zostáva len dúfať, že podobné situácie sa v našej obci nebudú opakovať. Počet psíčkarov rastie a ak nebude rásť aj miera zodpovednosti, konfliktov bude pribúdať. Možno by preto stálo za úvahu, aby obec viac komunikovala, viac vysvetľovala a menej zatvárala oči pred problémami. Bolo by tiež vhodné vytvoriť nový priestor, kde by si psy mohli pobehať voľne a bezpečne – bez ohrozenia ľudí, zveri a susedských vzťahov, keďže pôvodné miesto určené psíčkarom v minulosti prevzali hasiči.

Pes je síce najlepší priateľ človeka, no vodítko, sáčok a zdravý rozum by mali byť základnou výbavou každého Voderadčana, ktorý so psom vyjde medzi ostatných. Len tak môže verejné priestranstvo fungovať pre všetkých – pre majiteľov psov, pre ľudí aj pre našu ťažko skúšanú prírodu.
 

   Redakcia