Tak nám konečne posypali

Tak sme sa predsa len dočkali. Chodníky v obci boli dnes ráno – držte sa – posypané. Pravda, nie všetky. A nie všade. Ale aspoň niekde. A aspoň raz. Aj to sa v našej dedine počíta ako malý komunálny zázrak.

Treba uznať, že ide o citeľný posun oproti predchádzajúcemu stavu, keď sa od začiatku roka striedali mrazy, sneženie a poctivá poľadovica, no obec nezabezpečila ani odhŕňanie snehu, ani jediný posyp, a to ani na chodníkoch. Tých, po ktorých denne chodia ľudia – deti do školy, starší občania na nákup a veriaci, zväčša už vo vysokom veku, do kostola. Ale veď načo by sa kazila tradícia – kalamita sa u nás už berie skôr ako adrenalínový šport než ako obyčajná súčasť zimy.

Podobný scenár sme si už „užili" aj na začiatku minulého roka 2025. Prvý január, sviatok. Šiesty január, ďalší sviatok. Poľadovica, chodníky neupravené, návštevy medzi rodinami, cesty do kostola. Kto mal dobré topánky, prežil. Kto nemal, riskoval zlomeninu, natiahnuté väzy alebo aspoň dôstojný pád pred očami susedov.

A či sa aj niekto naozaj dolámal? To neviem. Nič sa mi v tejto veci nedonieslo. Možno aj preto, že sa ľudia viac báli vlastnej hanby než pádu. Alebo si jednoducho zvykli, že zodpovednosť za verejný priestor si u nás každý nesie sám – ideálne na vlastných odretých kolenách.

Niektorí obyvatelia to však nevzdali a skúsili inú cestu. Podaktorí apelovali aj priamo na pani starostku. Dožadovali sa, písali e-maily. Slušne, vecne. Žiadali jednoduchú vec: posyp. Výsledok? Nič. Také to známe, obecné nič, ktoré je hlučnejšie než odpoveď „nie".

A nejde o ojedinelý jav. Rovnaký benevolentný prístup možno pozorovať aj s pretrvávajúcimi problémami pri stojiskách kontajnerov, na zastávkach – celkového neporiadku v obci. Porozbíjané sklo, nečistoty, bordel, ktorý sa mesiace presúva z miesta na miesto, no nikdy z našich ulíc definitívne nezmizne. Aj v tomto prípade niektorí obyvatelia žiadali, písali opäť e-maily. Opäť výzvy na nápravu. A opäť – nič.

Čo sa aj po dlhých mesiacoch predsa len odprace, to sa časom vráti späť. Ako bumerang. Alebo ako naša tradícia. Stačí sa dnes pozrieť ku kontajnerom pri základnej škole. Porozbíjané sklo, črepy rozhádzané aj po chodníku, kadiaľ denne chodia deti. Ale možno práve toto je súčasťou výchovného konceptu – učiť mladú generáciu obratnosti, pozornosti a schopnosti vyhýbať sa problémom už od útleho veku.

Takto si tu žijeme – v obci, kde sa odhŕňanie snehu a posyp ciest a chodníkov objaví ako príležitostná atrakcia, poriadok je dočasný stav a verejné výzvy obyvateľov miznú v elektronickej pošte rýchlejšie než ľad na jar. Veď zima raz skončí. Sklo sa raz rozbije nanovo. A ľudia si zvyknú na všetko.

A keď sa najbližšie objaví posyp, pokojne si to zapíšme do kroniky. Nie každý deň sa totiž u nás udeje niečo tak výnimočné.

    Autor XY z Voderád