V prostredí obcí okolia Trnavy boli sviatky súčasťou tradičného ročného obyčajového cyklu. Sviatočné dni vytvárali pevný rámec, do ktorého sa prirodzene začleňovali obyčaje, symbolické úkony, ochranné praktiky, magické predstavy i náboženské prejavy – a práve tieto vrstvy tvoria jadro tradičnej ľudovej kultúry.

Etymologické výskumy aj regionálne historické pramene z okolia Trnavy svedčia o tom, že pomenovania obyčajov niesli praktický a ochranný význam, ktorý sa v neskorších obdobiach prekrýval s cirkevnou alebo spoločenskou interpretáciou. Slová, ktorými sa označovali javy a zvyklosti, si často uchovali staršie významové vrstvy späté s prírodnými javmi, hospodárskym cyklom a predstavami o poriadku sveta.

Historické pramene z okolia Trnavy dokladajú existenciu sviatočných tradícií prostredníctvom stabilizovanej slovnej zásoby a ustálených pomenovaní, ktorých dlhodobé používanie svedčí o ich zakorenení v miestnom prostredí. Obyčaje sa premietali do správania ľudí v rodine, v hospodárstve aj vo vzťahoch medzi susedmi; prispievali k rozlišovaniu času práce a času sviatočného, k určovaniu toho, čo sa považovalo za prípustné a čo za neželané či zakázané. Ich dodržiavanie bolo otázkou poriadku, viery i kolektívnej skúsenosti. Výsledkom je obraz ročného cyklu, ktorý sa v miestnom prostredí ustálil ako súvislý systém zvykov, symbolov a pravidiel a formoval život aj v našej obci po stáročia.