Fašiangy

Fašiangy predstavujú v tradičnom ľudovom prostredí obdobie prechodu medzi zimou a jarou, ktoré sa začína po Troch kráľoch a končí sa v utorok pred Škaredou (Popolcovou) stredou. V staršom slovanskom období sa na našom území používal názov mjasopust (mjaso-pust = púšťanie, opúšťanie mäsa, teda zanechanie jeho konzumácie), ktorý bol v priebehu stredoveku postupne nahradený slovom fašiangy.

V etnologickej literatúre sú fašiangy definované ako čas roztopašnosti, hodovania a bujarých osláv, ktorý bezprostredne predchádza štyridsaťdňovému pôstu pred Veľkou nocou. Išlo o kultúrne ustálený súbor zvykov s presnými pravidlami. Tieto zvyky mali aj vo Voderadoch konkrétnu podobu, ktorú dnes poznáme už iba z odborných prameňov a zachovaných spomienok pamätníkov.

Neodmysliteľnou súčasťou ľudovej kultúry boli fašiangové obchôdzky a vinšovanie, ktoré spájali obdobie zimnej zábavy a hodovania s úkonmi smerujúcimi k zabezpečeniu zdravia, prosperity a plodnosti v nasledujúcom hospodárskom roku. Išlo o tradíciu obchádzania domov fašiangovým sprievodom maškár za sprievodu hudby, cengotu zvoncov i štrngotu reťazí. Po vinšovaní a predvedení krátkej scénky či tanca nasledovala výslužka. Nazbierané dary sa odkladali a napokon sa z nich v predvečer Popolcovej stredy pripravila spoločná hostina pre mládencov i ostatných obyvateľov, čím sa naplnil a zavŕšil symbolický prenos hojnosti na celé spoločenstvo.

Obchôdzky mali ustálený poriadok, vedúcu postavu a presne vymedzený čas konania. Sústreďovali sa do posledných fašiangových dní, označovaných aj ako „ostatné dni“ alebo „hlučná noc“, teda do obdobia od nedele do utorka pred Popolcovou stredou. Ich priebeh sa riadil nepísanými pravidlami, ktoré boli v dedinskom prostredí všeobecne známe a rešpektované. Skupinu masiek často viedli ústredné postavy, ako medveď, tur alebo kôň, ktorým sa v tradičnom myslení pripisoval význam plodnosti, sily a obnovy života. Maškary chodili z domu do domu, tancovali s domácimi aby sa zabezpečila úroda a zdravie, a za odmenu prijímali dary v podobe jedla, varených vajec, slaniny, klobás či pálenky. Popri rituálnom význame, spojenom so skorým ukončením zimy a privolávaním jari, mali fašiangové obchôdzky aj výraznú spoločenskú funkciu — boli časom humoru, satiry a kolektívnej zábavy, ktorá upevňovala vzťahy medzi ľuďmi v dedine.

Maškary patrili k základným znakom fašiangov a mali výrazný rituálny význam, vychádzajúci z predkresťanských slovanských rituálov. V tradičnom ponímaní mal ich smiech, hluk a nadsádzka, ktoré obchôdzky po domoch sprevádzali, zahnať zlé sily, choroby a zimu, odvrátiť nešťastie a zabezpečiť plodnosť, hojnosť a úrodný hospodársky rok.

Výrazná, často strašidelná podoba masiek bola chápaná ako prostriedok zosilnenia ich rituálneho účinku – čím bola maska strašnejšia a hrozivejšia, tým väčšia ochranná moc sa jej v tradičnom myslení pripisovala.

V západoslovenskom regióne, podobne ako v iných častiach krajiny, sa tradične používali masky pochádzajúce z predkresťanských čias, ktoré zosobňovali mužskú silu, plodnosť a oživenie prírody. Najčastejšie sa vyskytovali zoomorfné masky, ako medveď, kôň, tur, či koza, ktoré etnologická literatúra spája s plodnosťou a hospodárskou prosperitou. K najarchaickejším maskám patrí aj postava slameného (slameniaka); ide o personifikáciu vegetačného ducha obilia a sily polí s predkresťanským magicko-rituálnym pôvodom, spätým s predstavami o obnove úrody a plodivej sile zeme.

Popri zoomorfných maskách sa vyskytovali aj antropomorfné masky, ktoré predstavujú mladšiu vrstvu fašiangových sprievodov. Zobrazovali spoločenské typy a životné situácie, napríklad nevestu so ženíchom, cigánku, Žida, mäsiara či žobráka, a mali často parodický, no zároveň rituálno-symbolický význam. Fašiangy predstavovali čas dočasného uvoľnenia spoločenských noriem, ktorý mal v živote dediny svoje presne vymedzené a všeobecne prijímané miesto.

Obdobie fašiangov bolo obdobím zabíjačiek a konzumáciou sýtych, mastných jedál a ich hojnosťou, čo malo zabezpečiť silu, zdravie a prosperitu v nastávajúcom roku. Etnologické pramene zdôrazňujú, že fašiangy boli posledným obdobím, keď bolo dovolené nasýtiť sa mastnými a výdatnými pokrmami pred nastávajúcim pôstom.

Vyvrcholením fašiangového obdobia bola tanečná zábava, ktorá sa konala v utorok pred Popolcovou stredou, ľudovo nazývaná „posledná muzika“. Táto udalosť predstavovala symbolické uzatvorenie času veselosti, hudby a tanca pred začiatkom pôstu. Jej neoddeliteľnou súčasťou bolo pochovávanie basy – obrad, ktorý sa niesol v parodickom duchu a spájal smiech, nadsádzku a inscenovanú vážnosť. Účastníci vystupovali v prestrojení za cirkevné postavy, ako farár, organista či kostolník, a symbolickým „pohrebom“ basy rituálne ukončovali fašiangové obdobie.

Samotný zvyk pochovávania basy je doložený v mestskom aj vidieckom prostredí, pričom osobitne silnú tradíciu má na západnom Slovensku. V symbolickej rovine predstavoval uloženie hudby a tanca „k spánku“ a jasný prechod do obdobia pôstnej zdržanlivosti a pokoja, ktoré trvalo štyridsať dní. Vo Voderadoch sa tento zvyk obnovil po páde bývalého režimu, najmä zásluhou miestneho hasičského spolku a Jozefa Macku, a v obci sa v ňom pokračuje dodnes.

Podobu fašiangov vo Voderadoch poznáme zo zachovaných spomienok pamätníkov, ktoré zachytávajú ich priebeh v obci. Po začiatku Nového roka, kedy v dedine zvyčajne vyhrávala miestna dychovka, postupne prichádzal čas, na ktorý sa čakalo s chuťou a úsmevom. Nastalo obdobie zábav a kratochvíľ, ktoré naplno vyvrcholilo v posledných troch dňoch pred Popolcovou stredou.

Chlapci si za klobúky povpichovali „fašangové pérká“ – slamené retiazky s nastrihanými farebnými papierikmi. K tomu pridali „cingrlátká“ a pierká z husí alebo holubov, a poniektorí si dokázali zohnať aj „pávové pérá“. Takto vystrojení kráčali za zábavou a od poslednej „fašangovéj“ nedele až do polnoci v utorok pred Popolcovou stredou sa tancovalo a spievalo deň čo deň.

Počas zábavy po tieto dni sa spoločnosť presúvala z jedného „šenku“ do druhého. V družných tancoch „na káčera“ sa mládenci pochytali za ruky do radu; prvý v rade mal metlu, za klobúkom krídlo z husi, a za spevu „každý káčer svú kačičku vede si hu za ručičku…“ sprievod chodil krížom-krážom po miestnosti. Pri tomto tanci platilo jednoduché pravidlo: čo urobil prvý, museli zopakovať všetci. A kto sa pomýlil, tomu sa „ušlo“ metlou a krídlom — aby bolo jasné, že poriadok musí byť aj pri zábave.

Keď prišiel utorok pred Popolcovou stredou, konala sa zábava „mužákov“, teda ženatých mužov, ku ktorej patrilo aj sólo pre starých mládencov. Na „Škaradú“ stredu už chodili po obci maškary v rozličných prestrojeniach a vystrájali všelijaké nezbedy, najmä tam, kde boli v dome dievky. Týmto dňom sa zábavy skončili a nastával pôst. Gazdinky vyniesli plechové hrnce na povalu a až do Veľkej noci varili výlučne v hlinenom riade. 

K fašiangom sa u nás na oleji tradične smažili šišky, miestne nazývané aj duše a fánky v tvare ruže — a dôležité bolo pojesť ich do začiatku pôstu. Keď nebolo oleja, smažili sa aj na bravčovej masti. 

Do obce prichádzali olejkári zväčša z Váhoviec, ovešaní kameninovými džbánkami alebo „procokom“ na chrbte. Ich hlas bolo počuť zďaleka: „oleja si kúpte, olejaá“. Ženičky si to medzi sebou hneď posúvali ako najväčšiu novinu dňa: „Mišo prišól uš s olejom“. A každý kupoval „pol verdunku“, „verdunk“ — podľa vlastných možností a podľa toho, koľko kde bolo ľudí v domácnosti.

Olej sa používal aj pri pečení osuchov a „žgancov“ — bálešov. Popri tom bol známym pôstnym jedlom aj „kalkíš“ z raži a žita, ktorého príprava bola pomerne zdĺhavá. Obilie sa najprv prebralo, umylo a nechalo stáť vo vedre od večera do rána, aby bolo vlhké. Potom sa dalo do korýtka tak, že jedna strana korýtka sa podložila, aby bolo v šikmej polohe, a v priebehu dvoch-troch dní sa niekoľkokrát kropilo. Asi po troch dňoch obilie naklíčilo — a v tomto štádiu sa buď utĺklo v drevenom mažiari, alebo zomlelo na mäsovej „mašinke“.

Vytekajúca mliečna tekutina sa potom zamiešala s hladkou a krupičkovou múkou a s cukrom. Takto pripravená masa sa dala do „pekárne“ (pekáča). Kalkíš sa piekol v peci alebo v rúre a vždy vo väčšom množstve — zvyčajne osem až dvanásť pekáčov, aby bolo pre viac rodín.

Po približne dvoch hodinách pečenia sa pekáče vytiahli, ich obsah sa ešte raz premiešal spolu s pridanou obilnou tekutinou, pec sa znovu rozkúrila a pečenie pokračovalo asi hodinu. Po upečení sa kalkíš nechal dokonale vychladnúť a až potom sa mohol jesť. Najchutnejšie boli „škrabanki“ navrchu — tie mali všetci najradšej.

Príprava kalkíša dala veľa práce. A rovnako pracné bolo aj čistenie použitých kameninových pekáčov, pretože bol ako lepidlo (kedysi sa používal aj na lepenie kníh) a pekáče sa museli dlho močiť, kým sa dali poriadne umyť.

V obci bolo známe aj ďalšie pôstne jedlo, nazývané „hnilí sir“, ktoré sa pripravovalo takmer v každej domácnosti. Základom bol kravský tvaroh, ktorý sa rozmiešal so soľou a následne natlačil do „galetky“ alebo do hlineného hrnca. Po čase sa na povrchu vytvorila „bríza“ a vtedy sa syr znovu premiešal, opäť natlačil naspäť a prikladal sa k nemu syr „friškí“ (čerstvý). Tento syr sa používal na posýpanie „škubánkov“, pripravovala sa z neho aj syrová polievka alebo sa jedol jednoducho iba s chlebom.

Fašiangy bývali pre našu obec časom spoločného stretávania a zábavy, s vlastným poriadkom a hlbokým významom. Spomienky na ne dnes tvoria súčasť kultúrnej pamäti a pripomínajú, ako sa kedysi žilo v súlade s prírodou a tradíciami, keď ľudia cítili obnovu života v prírode a vítali ju spoločne a s radosťou.