Andrej Kubina sa narodil 27.11. 1844 v Moravskom Svätom Jáne. Školu navštevoval vo svojom rodisku, gymnázium v Bratislave, Ostrihome a Trnave. Počas štúdia v Bratislave ďakoval „statným Čechom, svojim učiteľom, ktorí k rodu slovanskému lnuli dušou – telom, k mládeži čo ku slovenskej dobré srdce mali.“ Ich zásluhou sa „neutopil“ v nemeckom mori. Navštevoval ústredný seminár v Budapešti, no pre chorobu štúdiá prerušil. V teologických štúdiách pokračoval v Ostrihome, kde bol členom Cirkevno-literárnej školy slovenskej. Arcibiskup Ján Šimor ho 3. januára 1871 vysvätil za kňaza a poslal na slovenskú kaplánku do Voderád, kde pôsobil v rokoch 1871 - 1876. Nejaký čas administroval aj faru v Pustých Úľanoch.
Vo Voderadoch zorganizoval slovenskú knižnicu, čítací spolok, pomocnú pokladnicu a spolok miernosti. Bol členom výboru Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Napísal desiatky článkov z ktorých si možno utvoriť mienku o jeho aktivitách, snahách a postavení vo Voderadoch. Verejne priznal, prečo rád siahal v prvom rade po slovenských novinách a nemecké a maďarské nechával stáť bokom. „Ja aspoň preto nazerám do nich tak nedočkave, lebo sám živý súc, z rezkého života iných potechu málo okolo seba, v ďalších kruhoch hľadať ho musím.“ Naznačil tým prostredie národných aktivít vo Voderadoch, kde nemal riadne zázemie.
Jeho zásluhou sa vo Voderadoch vyzbieralo 50 zlatých na alumneum (ústav, ktorý lacno, prípadne aj zadarmo, dával študentom stravu) slovenského gymnásiuma kláštorského (prvé slovenské katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom). Pravdepodobne v roku 1874 založil čitateľský spolok. Držal sa zásady, že kto nepokračuje, ten zaostáva. „My Voderaďani aspoň držali sme sa toho od založenia knižnice pokročili sme k založeniu čitalnice. I môžeme zo skúsenosti povedať, že sa to lepšie číta i lepšie zrozumie a duchovne stroví v spoločnosti, nežli osamote. Okrem toho je táto duševná práca – totiž čítanie – aj príjemnejšia, poneváč sa môže striedať s rozhovorom a inou slušnou zábavou. Item dosavádnym členom – počet je ešte skromný – je čitalnica miestnosť vzácna, kam sa kažý s radosťou ubiera.“
Andrej Kubina v mene voderadského čitateľského spolku reagoval na článok o národnom spore v 42. čísle konzervatívneho časopisu Das Recht takto: „liberálci (členovia liberálnej strany) vzdor zákonu o národnosťách niekedy úprimne s nami nezmýšlali, čo dosvedčuje trpká skúsenosť. Tak ďaleko to priviedli, že najstarší syn krajiny uhorskej musí sa takmer za cudzinca považovať vo vlastnej otčine svojej“. A. Kubina sa napriek tomu slobodne vyznal, že „i vlasť moju uhorskú i národ môj slovenský srdečne milujem“.
Zásluhou A. Kubinu bola vo Voderadoch v roku 1872 založená „vzájomná pomocnica“. Dňa 18. mája 1873 sa konalo druhé zriaďujúce zhromaždenie pomocnej pokladnice. Druhé preto „poneváč odpisovanie stanôv až do včulka sa odtiahlo a poneváč sme sa behom tohoto času presvedčili, že vys. ministerstvo obchodu paragraf o mimoriadnych vkladoch v tom znení, jako ho naše I. valné (zriaďujúce) zhromaždenie prijalo (dľa skalických stanôv) nepotvrdí; preto dočasný výbor za najmúdrejšie uznal zvolať druhé zriaďujúce zhromaždenie a tomuto oprávnené stanovy ku prijatiu predostreť. Tieto (dľa modranských) oprávnené stanovy boli aj vskutku prijaté a pošlú sa čo najskôr spolu so zápisnicou tohoto II. zhromaždenia ct. p. podžupanovi prešporskému k ďalšiemu zaslaniu“. Podľa neho nestála pomocná pokladnica „ani veľmi dobre, ani veľmi zle. Má dosiaľ 50 členov a niečo vyše 200 zlatých majetku. Rozprestiera sa na obce Voderady, Nová Ves, Páld, a Farkašín. Úfame však, že sa hor udaný počet zdvojnásobí..“
No ani zmena stanov nepomohla vájomnej pomocnici a dňa 7. apríla 1874 Andrej Kubina napísal, že „našej pom. pokladnici hrozí záhuba“. „Už od mája minulého roku ležia naše stanovy v slávnom Pešťbudíne, a vec dobrá namiesto napredovania musí trčať. Tušíme, že v našom šľachetnom Bohu – i ľudom milom podniku, hľadajú panslavizmus, vlastizradu a Boh vie čo ešte. Môžeme tých bojazlivých pánov ubezpečiť, že takové veci ani s lampášom nenájdu, zato ale svojím neoprávneným upodozrievaním tých najšľachetnejších snáh škodia záujmom našeho úbohého ľudu, škodia nasledovne i vlasti, ktorá len v ten krát bude veľká a slávná, keď nielen maďari, lež aj slováci a ostatnie národnosti budú zámožné a vzdelané. A kde zostane konečne dôvera ľudu ku vláde, keď vidí , že podniky rozličného druhu sa povolujú a poctivé, solídne druhé spolky sa buďto zakazujú, buďto len s velikými ťažkosťami povoľujú? Tento nešťastný strach pred mátohou panslavizmu – ktorého neni , do nesmiernej biedy uvrhne celú krajinu, lebo keď Maďar každého národu milovného slováka za vlastizradcu držať, upodozrievať, a prenasledovať bude, musí na miesto bratskej lásky nastať záhubná nenávisť a potom finis Hungariae! Dovolte nám milovať, čo nás sama prirodzenosť učí, svôj národ, svojú materinskú reč, potom a len potom budeme i vašu reč a váš národ, jakožto reč a národ bratský milovať, ale ináč nie“. A. Kubina napísal, že „sa už zriekol tej nádeje, že by na čele verejných záležitostí stojáci mužovia z vlastného vnuknutia spravodlivosť nám ponúkli; ja som pevne presvedčený, že len toľko práva mať budeme, koľko si vydobujeme“.
Poslednú augustovú nedeľu v roku 1874 „sišli sa výborníci tunajšej pomocnej pokladnice k porade: čo si počať, aby ústav tento tak potrebný nezahynul, prv nežli ešte len žiť začal? Následkom známeho ministerského nariadenia musela totiž naša pokladnica svoje účinkovanie zastaviť, pokudby stanovy od vys. ministerstva nazpät neprišly. Ty ale nechcú sa nám navrátiť, ačkoľvek už poldruha roka minulo, čo sme jich zaslali, a ačkoľvek sme i zvláštnu prosbu vystrojili u p. Príleskeho, aby nám jako krajan a priateľ ľudu v tej veci nápomocný bol. Medzitým rozmáha sa medzi členmi nespokojnosť, nedôvera, jako to jinač ani byť nemôže, a čo viac, tento krvožižnivý netopier, prekvitá, a morí svoje nešťastné obete. A prečo nám ty stanovy neidú? Či nemajú času patriční páni úradníci? To neni k uvereniu; veď už minulo 1 ½ roka. Alebo či nám jich nechcú poslať? Aj to je ťažko veriť, lebo to by bol potom čudný poriadok. Teda prečo? Nech si láme nad tým hlavu kto chce; já si nebudem. Ale to viem, že pri takejto slimáckej administrácii blahobyt ľudu trpí." Výbor uzavrel, že sa obráti ešte ráz na p. Farkaša, vyslanca senického, a jestli by ten za jeden mesiac vec do poriadku nepriviedol, na nektorého pravotára v Pešti. „O výsledku týchto krokov neopominiem uvedomiť ct. obecenstvo“. Článok s upovedomením verejnosti napokon vydaný nebol a ďalšie osudy tohto peňažného spolku nie sú známe. Túto národnú aktivitu uhorské úrady zámerne udusili. Šlo o zámer maďarskej strany, blokovať v mnohonárodnostnom Uhorsku rozvoj národného peňažníctva a možnosti úverovania.
Andrej Kubina kritizoval v novinách veľmi zlú úroveň ovládania slovenčiny stoličnými úradníkmi a maďarizačné snahy učiteľa vo Veľkom Gróbe. Zdôrazňoval poslanie kňazov v starostlivosti o národné veci slovenské. Poukazoval, „že uhorské kňazstvo veliké má zásluhy o národnosť maďarskú. Žiaľ Bohu, že v svojej vlasteneckej horlivosti často prekročilo hranice spravedlnosti oproti iným národnosťám a ešte i teraz jich nezriedka prekračuje“.
Tieto názory uverejnil, keď bol voderadským kaplánom; nakoľko patrónmi kostola boli maďarskí zemepáni Zičiovci, nemohol ďalej zostať vo Voderadoch. Jeho aktivita bola podľa nich národne ladená, preto bol donútený svoje pôsobenie vo Voderadoch nedobrovoľne ukončiť. V septembri 1876 ho zámerne preložili do Kamenice nad Hronom, kde sa kázalo a učilo po maďarsky. On tam však začal vyučovať katechizmus a biblický dejepis po slovensky. Preto ho označili za pansláva a v roku 1877 preložili do dievčenskej školy v Ostrihome, kde bol katechétom a nejaký čas i administrátorom. Po odchode Jána Blahu na dôchodok sa uchádzal o Bohdanovskú faru, čo mu bolo zamietnuté. V rokoch 1881 – 1891 pôsobil v Dolnej Krupej.
Kardinál Ján Šimor ho navrhoval za farára do Voderád, no neúspešne. Andreja Kubinu už maďarskí zemepáni v obci nechceli. Od roku 1885 bol správcom Spolku sv. Vojtecha, preto sa pokúšal dostať za administrátora pavlínskeho kostola v Trnave. Nedostal ani faru v Moravskom Jáne. Namrzený mnohými úskaliami sa v roku 1891 vzdal správcovstva v Spolku sv. Vojtecha. V januári 1892 opustil faru v Dolnej Krupej a vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (Jezuitský rád) v Sentendre (Korutánsko). V rokoch 1894-1896 pôsobil na univerzite v Insbrucku. Od roku 1896 do svojej smrti bol magistrom novicov a misionárov v Trnave. S p. Daubnerom pracoval na misiách po slovenských krajoch, kde zakladali spolky Božského srdca a spolky miernosti.
V marci roku 1900 odcestoval do Banskej Štiavnice. Na druhý deň kázal v slovenskom kostole a v pondelok navštívil svojho priateľa, farára Františka Richarda Osvalda. Na ceste domov zrazu ochorel a po príchode do Trnavy dostal horúčky. Dňa 30. marca roku 1900 vo večerných hodinách zomrel.
Do básnickej zbierky Andrej Skala, ktorá vyšla v roku 1893 v Ružomberku, vložil Andrej Kubina spomienku na svoje obľúbené Voderady. Obec v nej pomenoval Topolové, podľa utešenej dvojradovej topoľovej aleje, ktorej zyšky dodnes lemujú cestu, prichádzajúcu do dediny od susedných Pavlíc. Spomenul v nej tiež isté ťažkosti s udžiavaním kresťanskej viery medzi tunajším pospolitým ľudom.
Andrej plný horlivosti Andrej učil, napomínal,
sišiel do prístavu karhal veľkých, malých,
vybral čln a chytiac veslo vykladal, jak strašný osud
pustil sa v krútňavu. čaká na nedbalých.
Silnou rukou v ľahkej loďke Z počiatku ho počúvali,
dohonil za chvíľu no po krátkom čase,
miesto, menom Topolové k starým zvykom skoro každý
dedinku rozmilú. navrátil sa zase.
Malý kostol, štíhla veža, Len malé a útle srdcia,
pekné bujné pole, nevinné dušičky,
vo dvoch radoch biele domky, boli rybky, ktoré mu tu
pri cestách topole. išli do lodičky.
Hneď pri chráme malo panstvo Tieto zhromažďoval často,
palác svoj nádherný; pred oltárnym stánkom
tu započal lov svoj Andrej, a učil ich chváliť pána
posol Pánov verný. zároveň škovránkom.
Andrej Kubina bol prekladateľom, redaktorom, básnikom a prispievateľom do novín. Písal pod pseudonymom Svätojánsky, A. Záhorský, E. Leirmann, a prispieval pod značkami – k., K., A. K., Z-ý, P. Z-ý.
Tvorba: Piesne Záhorského, Spevníček pre národnie školy slovenské, Rajská cesta, Malá rajská cesta, Blumen-Liebe, Andrej Sklala, Zbožné dieťa a ďalšie.
Spisovateľovi, básnikovi, publicistovi a národnému buditeľovi Andrejovi Kubinovi boli v jeho rodisku v Moravskom Sv. Jáne, vo Voderadoch a na kláštore jezuitov v Trnave osadené pamätné tabule.
________________________________________________________________________________________________________________________________________________
Jozef Pozdech sa narodil 22. Februára 1811 v susednej obci Hrnčiarovce nad Parnou. V Hrnčiarovciach vychodil päť tried ľudovej školy, neskôr navštevoval latinskú školu v Trnave. Pre nedostatok finančných prostriedkov ju nedokončil. Rodičia ho dali učiť za povrazníka, kolára, potom do Voderád za kováča. Po troch rokoch učenia sa stal kováčskym tovarišom a odišiel na vandrovku, ktorú začal v Modre, pokračoval v Rábe, Promontore, Handžabýku, Belohrade a ďalších. Keď v roku 1831 vypukla cholera a v priebehu jedného týždňa mu zomrela matka, sestra, dvaja bratia a ochorel otec, bol nútený vrátiť sa domov.
V roku 1832 začal robiť kováčske remeslo v rodnej obci a popri tom vyrábal aj kováčske mechy. V roku 1834 zhotovil úplne nový mech, s ktorým vzbudil pozornosť u iných kováčov, ktorí si ho u neho začali objednávať. V roku 1846 sa svoje kováčske mechy rozhodol na skúšku vystaviť v Pešti. Keď mali úspech, rozhodol sa tam zriadiť si dielňu. Prácu si zadelil tak, že polovicu mesiaca pracoval v Hrnčiarovciach a druhú polovicu v Pešti. Vyrábal pluhy, lodné kotvy pre dunajské riečne lode, vyhne, kováčske mechy i prístroje na preťahovanie vína. V roku 1847 dostal prvé ocenenie za svoje výrobky — čestný diplom Uhorského priemyselného spolku. Odlieval aj zvony a skonštruoval novú zvonovú stolicu, ktorá šetrila nielen zvony, ale aj ľudí. Táto zvonová stolica bola vhodná do úzkych kostolných veží a na zvonenie vďaka nej stačil jeden človek, kým predtým ich bolo treba aj šesť, či sedem. V roku 1868 tento jeho vynález vzbudil veľkú pozornosť na svetovej výstave v Paríži. Francúzske mesto Nancy si od neho hneď na výstave objednalo zvonovú stolicu na päť zvonov. Po úspechu na výstave ho francúzsky cisár Ľudovít Napoleon pozval do Francúzska. Dnes už takmer nikto nevie, že vyzváňanie zvonov z dielne Jozefa Pozdecha sprevádzalo v roku 1867 záverečný ceremoniál svetovej výstavy v Paríži. Zúčastnil sa vtedy na ňom i francúzsky cisár Napoleon III. Jeho vynález si našiel ihneď odberateľov aj za morom v USA, Nemecku a tiež Srbsku. Zvonovú konštrukciu dodával aj so zvonmi, ktoré si nechal odlievať aj vo Viedenskom Novom Meste. V roku 1862 boli jeho výrobky ocenené diplomom na svetovej výstave v Londýne a v roku 1868 zlatým krížom na svetovej výstave v Paríži. V 1872 získali bronzovú medailu na polytechnickej výstave vo Viedni, v roku 1874 zlatú medailu na výstave v Kecskeméte. V roku 1873 bol dvakrát vyznamenaný – Radom Františka Jozefa a záslužným krížom s korunou.
J. Pozdech patrí medzi významných slovenských zlepšovateľov a konštruktérov. Slovenský učiteľ, autor a vydavateľ učebníc Ján Bežo o J. Pozdechovi napísal: „Každý národ pociťuje svojích, v jednom lebo druhom obore vynikajúcich mužov, umelcov a vynálezcov; tak anglický sa honosí vynálezcami v obore lučby jako aj strojníctva, nemecký svojimi spisovateľmi a filosofmi atď. Náš národ slovenský, ačkoľvek malý, chudobný, zaznaný, potlačený dal vlasti preca viacej mužov, ktorí učenosťou, dovednosťou a umením vynikli a veľkej slávy došli. Lenže, bohužial, veliká väčšina jejích zaprela pôvod a rod svoj a on — úbohý — stojí tu, akoby bez mužov na svet súcich. Tým väčšiu úctu zasluhujú tí mužovia, ktorí nie len že nad súčasníkov svojích vynikli a krajinského alebo práve svetového chýru došli, ale ktorí sa ani rodu svojho neodznali a za jeho reč sa nestydeli. Takýto šlachetný a vynikajúci muž bol aj Jozef Pozdech..“ Redaktor a vydavateľ hospodárskych novín Obzor pritom ešte za jeho života v roku 1865 o ňom napísal, že „vyučil sa obyčajnému remeslu kováčskemu v slovenskej dedine Voderadoch..“
J. Pozdech sa zapájal aj do slovenského národno-kultúrneho života. Bol popredným predstaviteľom Novej školy slovenskej, ktorú viedol jeho zať Ján Nepomuk Bobula. Ten začal spolu s J. Thurym v Pešti v roku 1868, za podpory J. Pozdecha, vydávať Slovenské noviny. Jozef Pozdech bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a v Pešti sa angažoval v slovenskom spolkovom živote. Patril medzi zakladateľov Slovenského národno-demokratického spolku, ktorému začas aj predsedal. Ako člen Novej školy slovenskej sa zúčastňoval na všetkých delegáciách u predstaviteľov uhorskej politiky a štátu, ohľadne práv Slovákov. Zomrel po ťažkej chorobe dňa 22. júna 1878 v Pešti.
________________________________________________________________________________________________________________________________________________
"Činí-li kto nám Slovákom výčitku, že nemáme svojej starobylej histórie, to sa dá povedať len o písanej histórii, buď preto, že sme sa sami o ňu dosť nestarali, buď preto, že ju dejezpytci pred nami ukrývali alebo schválne porušovali, aby v nás národní cit utlumovali."
F. V. Sasinek
František Víťazoslav Sasinek sa narodil 11. decembra 1830 v Skalici v rodine obuvníka. Nižšie gymnázium vychodil v Skalici, pokračoval v Szolnoku. Vstúpil do kapucínskeho kláštora vo Viedenskom Novom Meste. Filozofický kurz navštevoval v Tate, dokončil ho v Bratislave. Teológiu študoval v Scheibse a v Bratislave. V rokoch 1853 – 1856 prednášal filozofiu a matematiku klerikom v Tate, od roku 1856 v Bratislave. V roku 1856 bol kaplánom vo Voderadoch. Pre články v časopise Cyril a Method ho preložili do Budapešti.
Od roku 1865 bol knihovníkom a kustódom Matice slovenskej a od roku1869 bol jej tajomníkom. Po jej zrušení (1875) žil v Skalici, Prahe, Radošovciach, Kútoch a Mariazelli (Rakúsko).
Bol najplodnejším a najvýznamnejším slovenským historikom druhej polovice 19. storočia. Spracoval najstaršie dejiny Slovenska a Slovákov, tému sv. Cyrila a Metoda a Veľkej Moravy, Uhorska, ale aj Čiech. Napísal diela náboženského charakteru, spevohry, trúchlohry, verše, príležitostné básne, poviedky a črty, náboženské, historické a národnobuditeľské štúdie a články. Knižne vydal zbierku vtipov, žartov, anekdôt a hádaniek.
Vďaka F. V. Sasinkovi sa do úsmevnej knihy zo slovenského života od Jána V. Ormisa dostali aj príhody z Voderád. V čase kaplánovania Františka Víťazoslava Sasinka v roku 1856 bol vo Voderadoch obnovený kostol. Po vysviacke sa konala hostina, na ktorú bol pozvaný aj miestny roľník – richtár. Bezradný richtár sa radil so Sasinkom, ako sa má správať na hostine. Sasinek mu odporučil: „Robte len to, čo na mne vidíte". Richtár sa držal znamenite a páni sa veľmi divili, kde sa ten „sedliak“ mohol naučiť takej etikete. Keď prišlo na prípitky, gróf František Zichy pripil Sasinkovi pripomenúc jeho zásluhy na oprave oltárov a usporiadaní vysviacky. Sasinek si vínom pripil s grófom, ktorý si pripil aj s richtárom. Ten vykonal všetko tak, ako to videl pri Sasinkovi. Jeden z prítomných pánov si chcel urobiť z richtára žart a rozkázal hosťom priniesť vriacu kávu. Sasinek si svoju kávu lyžičkou dlho miešal a ochutnával ju. Rovnako urobil i richtár. Jazyk si neobaril a tak dotyčnému pánovi prekazil žart.
Keď František V. Sasinek po prvýkrát kázal v roku 1856 vo Voderadoch, mal takmer prázdny kostol. Až keď po „Amen“ vyzváňali, hnal sa dnu ľud, ktorý sa dovtedy potuloval okolo kostola. Ako príčinu uviedli Voderadčania Sasinkovi, že im ich farár počas kázne iba nadáva. Sasinek preto zjednal nápravu. Každú druhú nedeľu mal v hlavnom kostole bohoslužby (medzitým vo fílii). Povedal krátku kázeň. Po „Aureu“ sa modlil tri božské cnosti. Medzitým dal vyzváňať a kostol sa naplnil. Na to predniesol kázeň o povinnosti a potrebe veriacich kázne počúvať. Od tých čias prichádzali do kostola načas nielen domáci, ale aj filiálnici.
F. V. Sasinek zomrel 17. novembra 1914 v Štajerskom Hradci (Rakúsko), pochovaný bol v Kainbachu. V roku 1930 jeho telesné pozostatky previezli do rodnej Skalice.
Zdroje: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 1243–1993. Voderady: Obecný úrad 1993. J. Pozdech; Bežo, Ján: Perly pre našu remeselnícku mládež. Senica: Tlačou a nákladom Jána Bežo a spol. 1890. 33 s. Zlatý fond denníka SME: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1843/Bezo_Perly-pre-nasu-remeselnicku-mladez/bibliografia#ixzz41lywwRyK. Nezávislý slovenský portál v Maďarsku, Slovák v Maďarsku: https://www.oslovma.hu/index.php/sk/historia/164-historia1-historia1/1271-jozef-pozdech-preslavil-slovakov-v-budapeti. Redakcia Voderady Info. Archív Voderady Info.
