Starostníci a poslanci dedinky Bolonebolo

Od poprevratových 90. rokov minulého storočia si v dedinke Bolonebolo nie a nie nájsť dobrého starostu. Je to takmer, ako s tým našim prezidentom, vraveli minule skalní štamgasti pri šenku. Tak mi povedal tiež môj kamoš. A ešte dodal, že doteraz najlepší spomedzi všetkých bol jednoznačne Gustino. Vraj tiež čosi-kdesi zahaproval, ale kto z nás je dokonalý? No nie? Ja mu dávam za pravdu. Babka Anula rovnako tak.

V poslednom čase sme si tiež už, už mysleli, ako historicky najlepším starostom Bolonebola bude historicky prvá starostka. Ale to iba dovtedy, pokým nám babka Anula nepodala v jednu nedeľu pred kostolom dôležité poomšové hlásenie. Počas neho nám povyratúvala snáď všetky jej prehrešky. Rozohnila sa pritom takmer na prevádzkovú teplotu parnej lokomotívy. „Ako je možné, že sa na svojom autisku rozváža za naše peniaze? A prečo sa jej súkromné auto financuje zo spoločného, za toľký peniaz?! Veď niečo podobné sme tu už mali, pred starostom Gustinom. A on sa mohol voziť na tom služobnom a ona nie?“ – pridala na dôvažok. Ale najviac si pofrkotala na starostkin privysoký plat. Vraj ho má, ako voľajaký „direchtor“. Ale čo s tým, keď jej toľký plat, s kľudným svedomím a, snáď, pri plnom vedomí, odobrili naši uvedomelí poslanci?

Popri tom, tiež niektorých ľudí dosť hnevá, najmä podľa výšky hlasu babky Anuly, že vraj pani starostka šteboce s každým, tak, ako chce, od nej kto práve počuť. Ale neskôr urobí alebo povie pravý opak. A ešte sa aj naši poslanci, podľa jej vyjadrenia, správajú, ako „hlasovacie automaty“ – v hlave nič a len ruka hore! Tak povedala. Aj za hocijakú hlúposť jej zahlasujú a ona sa z toho vytešuje. Čudné mravy.

A žeby to boli presne tie isté „hlasovacie automaty, ktoré jej odsúhlasili ten supiš-pupiš plat?

O niečo neskôr si babka Anula odchytila pri Jednote niektorých poslancov osobne. A, čuduj sa svete, posťažovali sa jej na starostku. Vraj, to ona im tak všetko diktuje, čo a ako treba majú hlasovať. Ako aj ten, oný, InýBut. Veď pani starostka im iba odrazu oznámila, že tá nová investícia v priemyselnom parku bude aj keby z neba sekery padali. Ak nie pre iné, tak preto, lebo si to tak vraj želá samotná pani prezidentka. Tak sa jej to teda odhlasovalo a bolo! 

No, veď to – „hlasovacie automaty“, však už viete…

Mňa, môjho kamoša a babku Anulu to dosť silno načalo. Veď v našej dedine žijú predsa tí páni poslanci so svojimi rodinami, nie pani prezidentka. A výroba v tej spoločnosti – InýBut prinesie životu v dedinke a v jej blízkom okolí len ďalšiu nežiaducu neplechu. Ale to tá naša pani starostka asi nevie. Síce dlhokánsky pracovala kdesi na akomsi odbore životného prostredia, ale i tak to nevie.

Ale okolo toho už škoda viac reči míňať. Podľa mňa, môjho kamoša a babky Anuly, problémom v našej dedinke Bolonebolo môže byť aj naša voda. Či vlastne iba jej rozbor? – A prečo? Nuž, akoby som to... naša voda, vraj, ako kdesi začula babka, dostala už dávnejšie dosť „zabrať“! Ako povedala, ešte vraj za toho Mišungu v Krišpínovej doline, v tej našej preslávenej priemyselnej zóne, ako tam tiekli tie kryštály, či ako to vlastne bolo. Presne toho Mišungu, čo nám ho na roli za dedinou postavili preto, aby nám tu vraj líšky nedávali dobrú noc, a naša dedina sa kamsi v čomsi posunula. Alebo skôr zosunula (↓)? Už si ani babka dobre nepamätá. Ale zato pamätá, ako sa zistilo, že nám asi tí Kimčovia zakalili vodu, preto chceli ľudia zistiť, o akú potvoru to vlastne ide, čo nám našu vodu múti. Tak nám na návrh jedného odvážnejšieho poslanca, ktorý ako jeden z mála nebol iba tým starostkiným „hlasovacím automatom,“ išlo naše vedenie akože urobiť rozbor vody. Plánovaný rozbor vody síce naša velevážená dedinská, najsámvrchnejšia rada odobrila. Ale výsledok? Aký-taký-nijaký. Ako nám to aj zahlásil akýsi plačlivý hlas v našom miestnom rozhlase: „Vážení občania, až tri krát bol zrobený testík našej vodičky – a vždy u iného testíkára, a môžeme zodpovedne vyhlásiť, že vodičku máme v najsámlepšom poriadku.“

Veľmi presvedčivo sa nám ten usmrkaný hlások z rozhlasu nepozdával. Tak sme si s kamošom a babkou Anulou dali tú námahu a šli opáčiť uja Gúgla, čo to bol za testík až trikát robený, a furt dobre. Stačila nám na to asi nejaká slabá hodinka, aby sme vedeli viac. A to sa s tým internetovým ujom naozaj nemáme veľmi radi. Ale cez to všetko, vďaka nemu, vieme, že rozbor vody môže byť ten náš, až tri krát robený – iba základný, ale jestvuje aj jeden rozšírený, ktorý sa ako ten náš základný oklamať nikomu nedá. A tým sa dá presne zistiť o našej vode všetko. No ale naša pani starostka a jej „hlasovacie automaty“ pravdepodobne toho uja Gúgla dobre nepoznajú. Alebo ho nemajú radi. Nevieme. No nebudeme im radšej do toho mudrovať, veď oni sú tu tí najmúdrejší, preto sú tam, kde sú. Pre istotu sme si i tak všetci traja kúpili špeciálne filtračné kanvice. Veď – istota je guľomet, ako vravievali naši tatkovia.

Babka Anula si po tom všetkom polamentovala, ako od pádu toho strašidelného socializmu naša dedinka nezažila schopné vedenie. Veď každý vidí, ako sa tu aj tie domyská postavili hocibárskde po humnách, aj takmer bez pozemku – tak, tak šelijak – ani ryba, ani rak. Nášmu vedeniu v Bolonebolo to akosi bolo, alebo aj stále je, akosi všetko jedno. Veď aj v tom „Chlívikove“ im dovolili stavať domy až popod tie stromy pri háji. Bez ochranného pásma, ktoré sa kedysi za toho strašidelného socializmu všade dodržiavalo. Ochranné pásma už dnes za tých kapitalistov asi vôbec neplatia. Veď aj tí nenašskí traktoristi nám tu už kľudne zaorú aj do asfaltu alebo potoka. A všetko je v poriadku.

Rozmýšľali sme s kamošom a babkou: čo ak tam spadne komusi na plot alebo šopu nejaké velikánske stromisko? Alebo, prípadne, stať sa tam môže aj hocičo. Padnúť môže aj šiška na šišku, no nie? A kto bude potom na vine, keď bude hrča na hlave? Tie šišky? Ale, veď tie tam rastú už tak dávno, až ani nikto vlastne nevie koľko. A oni sa neodsťahovali k domom, ale tie domy tam prišli k nim.

S kamošom aj babkou Anulou sme si už dnes načisto zajedno: desaťročia si voliaca väčšina vo viacerých prípadoch volí v Bolonebolo rovnakých, nič hodných poslancov. A tí sa tam držia ako repíče, ale niet z nich akosi žiadneho poriadneho osohu. Skôr naopak. A k tomu sa im ešte občas ujde aj nejaká „cieľová“ odmena. Alebo niekomu i zákazky na zameranie všeličoho možného, aj nemožného, pre Bolonebolo. Vždy ich záhadne dostane iba poslanec Harašivý. Nikto iný. Ale tiež nejaký uvoľnený fliačok pri futbalovom ihrisku – po budove, ktorá pobláznenému vedeniu Bolonebolo tak véľmi zavadzala, ktoréhosi veľmi potešil. A ak si niekto myslí, že kúpa domu a zrušenie jeho domového čísla, potom neskoršie pričlenenie si takéhoto domu ku svojmu domu, a potom zriadenie prevádzky v takomto dome je vec nemožná, tak v Bolonebolo to teda možné je! Stačí si iba kúpiť susedov dom a byť na obecnom úrade „hlasovacím automatom“. Tam si už každý postupne vybaví, čo presne potrebuje.

Ľudkovia, tiež ste sa chytali za hlavy, čo viedlo naše najsámvyššie vedenie do kúpy tej predraženej chajdy od bývalého poslanca Topoľníka? Veď tie, za starú barabizňu vyhodené peniaze, sa dali investovať oveľa, oveľa zmysluplnejšie. Zauvažovali sme: myslela si pani starostka, že tým zabije dve muchy naraz – aj sa jej nálada pre taký dobrý skutok vylepší, aj tí z opačného teamu budú do konca volebného obdobia ticho, ako voš pod chrastou? No, toto nevie potvrdiť, okrem nej samej, snáď asi nikto. Ale hlasovanie za predaj presadzovala ona, ako babke Anule hlásili obecné „hlasovacie automaty“. Ktorési z nich sa babke po tom hlasovaní aj smutne posťažovali. Počas diskusie o kúpe tej chajdy im vraj poslanec Nekonečný pekne prehovoril do duše, keď zo seba vyhŕkol: „Treba mu pomôcť!" Zlý vtip? Nie! Holá skutočnosť hodná dedinky Bolonebolo. 

Teda ešte raz – podľa poslanca Nekonečného: treba jemu – majiteľovi chajdy Topoľníkovi, pomôcť – kúpiť od neho tú chajdu. A prečo? Aby sa jej on konečne zbavil, lebo bola dlhodobo nepredajná. A prečo? Asi každý záujemca dobre vedel prečo. A takmer všetci pamätníci sa pri tejto „kúpe storočia“ vyjadrili jasne: Tá stará barabizňa bola ešte dávno za socializmu tak totálne premočená, až sa v časoch zimných mrazov kvádre jej múrov postupne sčasti porozsýpali. Neskôr dal pán podnikateľ Topoľník polorozpadnuté a deravé múry jednoducho zahádzať maltou a bolo po „ftákoch“. A potom draho predával.

Ako babka Anula k tomuto „kšeftu storočia“ poznamenala: Topoľníkovi sa za obecné naozaj pomohlo. – A mohol sa ten chudáčisko, náš historicky najlepší starosta Gustino, aj potrhať v tom šetrení, aby poplátal diery v rozpočte, po tom svojom nepodarenom predchodcovi. A mne, napríklad, kto pomôže? Há? A kto pomôže ostatným ľuďom v našej dedinke, ktorí dobročinnosť potrebujú naozaj?! Koľko je v našej dedinke rodín, ktoré žijú od výplaty k výplate? Koľko je v nej starých ľudí s nízkymi penziami? A aké strašné zdražovanie sa stále na nás z každého kúta valí! Povie niekedy na tom ich zasadaní pán poslanec Nekonečný: Treba im pomôcť?

Sused nás práve vtedy začul spoza plota – a vraj, kto to je ten náš poslanec Nekonečný? – No, toto, to ty Tóno akože nevieš? – vyhŕkli sme všetci ako jeden – veď ten, ktorý je od konca svojho hviezdneho starostovania, stálicou bolonebolského poslaneckého neba. A babka Anula dodala: on ti bol, susedko, svojho času ták strašne zažratý do toho svojho starostovania, ale až ták strašne, že si ani nestihol všimnúť, ako bez úradného povolenia vyrástlo velikánske plechové skladisko kúsok od jeho domu. A stojí si tam dodnes, ako sklad stavebnín. A to za svojho ohromného starostovania chodil pán Nekonečný z práce a do práce dennodenne práve okolo toho. O jeho tajných akciách s rôznymi ľuďmi a pozemkami už asi nikto ani nevie, či je to pravda. Veď vlastne, presne toto všetko rozprával na plné ústa ten náš „Morák“, keď sa uchádzal o miesto starostu Bolonebolo. Ale on sám bol potom iný level!

Ach jaj, zalamentovala si zrazu nahlas babka Anula, vraj akoby tu všetkého nestačilo, ešte aj svoju poštovú schránku máva akurátne preplnenú predvolebnými pamfletmi. Nestíha ich ani čítať, ani vyhadzovať. V dedinke to už, podľa jej predtuchy, vyzerá, akoby ožívali starí kostlivci. Pravdepodobne poniektoré staré „persóny“, ktoré sa v minulosti nedobrovoľne vyparili z obecného úradu do zabudnutia, zacítili opäť svoju šancu. Vraj po Bolonebolo hlásajú, ako je terajšia starostka nevýrazná, ako to, či ono porobila zle, či neporobila. Ako sa v tom svojom úrade iba „vezie“ za veľký peniaz, ako je prepojená na to sprofanované Óľajňo, a preto ju treba dať friško dole. Vraj tam na tom obecnom úrade iba stále „lapí“, ako taká pyšná princezná. 

Myslíme si však s kamošom a babkou Anulou, že úradovania tých „ožívajúcich kostlivcov“ tu bolo už naozaj dosť. Všetci by si mali dávať veľký pozor, aby sa tie hujbuj časy do Bolonebolo nevrátili naspäť. A ak si niekto niekedy zmyslí, že už tu ani niet koho voliť, podľa nás a babky Anuly treba vždy voliť to menšie zlo. Je prevelice potrebné si tiež, v prvom rade pred kostolom a v šenku alebo U Remenára, pozisťovať, kto je s kým a kto je za kým. Inak to tu už ani nejde.

Veľa zo všetkej terajšej kritiky je pravdou. Myslíme si však všetci traja, že pani starostka je síce taká, aká je, ale momentálne je práve ona u nás tým menším zlom. A ak voliči v Bolonebolo nechcú, aby v ich dedinke opäť vládol z úzadia „On“ a jeho „likvidačno-stavebná úderka“, ktorých sme sa ledva, ledva zbavili, iné im ani voliť nezostáva. Ako babka Anula potichu dodala: „Keď sa ten ozýva, treba sa tu mať na velikánskom pozore!"

Ľudkovia, dbajte teda viac o veci verejné, aby si u vás v Bolonebolo nerobil kto chce, čo chce, a tiež, aby sa nezastaval aj ten zvyšok voľnej zeme okolo našej dedinky a zvýšilo niečo aj na vychádzky a pre zajkov a vtáčikov.

Želáme vám aj s kamošom a babkou Anulou, aby to už v dedinke Bolonebolo nikdy viac nebolo také zlé, ako kedysi, keď tu vládol „On“ – s tými jeho dvomi rozdielnymi uličkami, v časti toho takzvaného „Morákova“. – Jedna je ohyzdná, s nacápaným asfaltom hala-bala, bez obrubníkov, chodníkov a poriadneho osvetlenia. Tá druhá je ukážková, postavená z vysokokvalitného betónu, vystuženého oceľou, s krásnymi chodníkmi a parádnym osvetlením. – Tá prvá bola postavená pre vás, a tú druhú si dal postaviť za obecné „On“. Veď istotne všetci viete. Majte to teda na dobrej pamäti.

S pozdravom a prianím všetkého dobrého a hlavne zdravia zostávajú kamoši Ivan Čík, Božín a naša babka Anula.

Doručené dňa 23.10.2022

Pre uvedený článok, napriek jeho forme, si redakcia vyhradzuje právo zverejnenia až po komunálnych voľbách.

Redakcia si vyhradzuje právo pri výbere a uverejňovaní článkov na svojom webe. Prosíme, aby ste rôzne formy sťažností adresovali k vedeniu obce.

Ďakujeme za pochopenie.
Redakcia VoderadyInfo