Podľa najstarších dostupných údajov z roku 1860 mala obec 751 obyvateľov. Bývali v hlinených domoch, priečelie s oknami bolo obrátené do ulice. Typickým znakom pre celú trnavskú oblasť bol oblúkovitý alebo stĺpkovitý vstup do domu, zvaný výpustek, ako ochrana pred dažďom, pľušťami a rôznymi nepriazňami počasia. Za obytným domom postaveným do ulice, ktorý bol zvyčajne trojizbový (pitvor, izba a komora), bola maštaľ a ďalšie hospodárske budovy. Za nimi bola záhrada či humno a na samom konci pozemku stodola. Niektoré domy postavené zo surovej tehly mali ešte po roku 1932 miestnosti s ubitou zemou bez drevenej podlahy. V roku 1961 bol v obci zbúraný jeden z troch posledných domov so slamenou strechou – dom Remenárových.

 

 

Dom Remenárových bol jedným z posledných domov so slamenou strechou v dedine

 

 

Na výrobu surovej (nepálenej) tehly, potrebnej na stavbu a opravy domov, ťažili obyvatelia hlinu a piesok v obecnom Hliníku. Vyrábali ju tak, že do hliny pridali piesok, plevy, vodu a zmes miesili nohami dovtedy, pokým nebola dostatočne premiešaná a nemala potrebnú hustotu. Spracovanú hlinu natlačili do drevených foriem namočených vo vode. Keď hlina vo formách vyschla, vyklopili tehly na zem a nechali ich na vzduchu dobre vysušiť. Do roku 1924 sa hlina a piesok mohli ťažiť zdarma. Od roku 1925 obec zaviedla poplatok 5 Kč za 1 000 tehál a rovnakú sumu stál aj voz piesku. V roku 1937 dala v Hliníku obec vysadiť 300 agátov.

Do roku 1848 tvorilo obec historické jadro – Hlavná ulica, kaštieľ, Julov majer, kostol, škola, špitál (starobinec) a vodný mlyn, ktorý sa nachádzal na konci parku. Na hranici parku a lesoparku stála jágerna. Pri ceste na Hrnčiarovce bol Jozefov majer a oproti nemu stála samota Kuča. Klárin majer bol v poli mimo obce v smere na Zeleneč. Dlhé roky bol opustený a neskôr ho asanovali.

 

 

Pohľad na Hlavnú ulicu v polovici 20. storočia

 

 

Budovu prvej známej školy v obci postavili pri kostole pravdepodobne v roku 1780. Prízemná budova školy bola pôvodne jednotriedna, neskôr dvojtriedna. Vyučovalo sa v nej až do roku 1930. Potom slúžila obci ako kultúrny dom, kino a pošta. V zadnej časti budovy sa nachádzal učiteľský byt. V auguste roku 2015 dalo vedenie obce budovu tejto prvej školy nerozmyslene odstrániť.

Od roku 1930 sa vyučovalo v novej budove štvortriednej školy. Stavať ju začali 7. októbra 1929 a dokončená bola v roku 1930. Postavil ju staviteľ Hallzl zo Senca a stolársky podnikateľ Mokrán a spol. V rokoch 1961 – 1962 bola v obci postavená nová škola s tromi pavilónmi. Popri pavilóne s desiatimi triedami bol postavený aj pavilón s telocvičňou a pavilón so školskou jedálňou a družinou mládeže. Suma za výstavbu školy prevýšila 3 milióny Kčs. V susedstve školy bol postavený veľký internát pre pôdohospodársku majstrovskú a učňovskú školu umiestnenú v kaštieli.

 

 

Obyvatelia obce na brigáde pri výstavbe školy v roku 1961

 

 

Budova špitála (starobinca) bola postavená pravdepodobne pred rokom 1840. Postavili ju v susedstve kostola z iniciatívy miestneho farára Jána Siládiho zo Sedličnej. Ubytovávali v nej opustených starcov z Voderád a Pavlíc, ktorých vyberal medzi chudobnými farár. Finančne ju podporovali Zičiovci. V roku 1930 ju museli pre zlý stav zbúrať. Stavebný materiál z nej bol použitý pri výstavbe novej školy.

Nie je známe kedy bol postavený vodný mlyn. V súpisoch z rokov 1756 – 1759 sú jeho niektoré súčiastky opisované ako staré, preto je zrejmé, že jeho založenie bolo podstatne staršie, ako táto písomná zmienka. V mlyne sa mlelo až do konca druhej svetovej vojny. Dnes slúži ako rodinný dom.

Na Hlavnej ulici bol v roku 1865 zriadený notársky úrad, ktorého agenda sa v roku 1895 rozšírila o štátnu matriku. Poštový a telegrafný úrad zriadili na Hlavnej ulici v roku 1884 a v roku 1912 v ňom zaviedli prvý telefón v obci.

Vlastný dobrovoľný hasičský zbor majú Voderady od roku 1866. Stará hasičská   zbrojnica   stála kedysi na konci Hlavnej ulice, vľavo od hlavnej brány do cintorína. V roku 1956 bola budova zmodernizovaná. V rovnakom roku bola postavená aj nová hasičská zbrojnica pri areáli roľníckeho družstva.

Domy sa mohli v obci stavať do roku 1848 iba na Hlavnej ulici, čo súviselo s držbou pozemkov. Po roku 1848 sa začala výstavba domov v Kandii a v Hliníku. V Kandii si na pozemkoch tzv. kapustnice stavali domy roľníci a robotníci. V jame Hliník stavali domy robotníci pracujúci v panskej ručnej tehelni, ktorá zanikla počas druhej svetovej vojny. Začiatkom dvadsiatich rokov minulého storočia bola severozápadne od kostola postavená jednoradová Podhájska ulica. Za jej humnami boli súbežne s ňou postavené ulice Kanada I. a Kanada II. Na Podhájsku ulicu po roku 1945 smerom na Slovenskú Nové Ves nadviazala dvojradová ulica „Nové domy“. Neskôr sa stavali domy aj pri ceste na Hrnčiarovce.

 

 

Výstavba nových domov na pôvodne jednostrannej ulici Kanada I. (0. roky 20. storočia)

 

 

Aj na Hlavnej ulici prebiehala výstavba nových domov. Obyvatelia postupne búrali staré a už nevyhovujúce domy a stavali si nové. V rokoch 1955 – 1959 boli na ulici vybudované spevnené chodníky. V roku 1964 bol na cesty položený  prvý asfalt . Dovtedy sa museli pravidelne vysýpať štrkom (štrkuvat) dovezeným z obecnej štrkovne v obci Reca v okrese Galanta.

Rozbehnutá bytová výstavba sa dotýkala takmer každej rodiny v dedine. Niektorých pri výstavbe vlastného domu, iných nepriamo ako príbuzných alebo priateľov, ktorí chodili na stavby pomáhať. V priebehu rokov 1945 až 1972 bolo v obci postavených 122 nových domov.

Obec bola elektrifikovaná v roku 1936. Primárna prípojka viedla do Voderád z Cífera. Občania si postupne dávali do domov zaviesť elektrinu na svietenie. Na návrh notára Janeka dalo obecné zastupiteľstvo zaviesť jednu lampu aj pre rodiny, ktoré si ju zaviesť nedali. Obec uhradila náklady aj domácnostiam, ktoré mali jednu lampu zavedenú ešte pred rozhodnutím obecného zastupiteľstva, alebo im bolo uhradené zavedenie lampy do ďalšej miestnosti. Neskôr boli v obci osvetlené aj všetky ulice. V roku 1961 bola osvetlená aj ulica smerom na Pavlice.

V roku 1936 bola pre potreby miestnych roľníkov postavená verejná obecná váha, aby nemuseli chodiť vážiť za dedinu na Jóži majer. Zariadenie dodala firma Karol Moravec a spol. z Úpic. V roku 1942 bol na Hlavnej ulici postavený nový obecný dom, ktorý postavil Alojz Bocian, architekt a staviteľ z Nitry. V 50-tych rokoch v ňom bolo zriadené sídlo MNV a neskôr na prízemí obvodné zdravotné stredisko. Starý obchod bol prebudovaný na samoobsluhu s predajom potravín, textilu a priemyselného tovaru. Vo dvore bol predaj nábytku so samostatným vchodom.

 

 

Predajňa s rozličným tovarom po prestavbe.

 

 

V roku 1960 bol na Hlavnej ulici postavený závod verejného stravovania s vývarovňou a výčapom. Na Hlavnej ulici sa v roku 1960 nachádzali dva obchody, jeden súkromný a jeden družstevný a dva hostince, tiež jeden súkromný a jeden družstevný. Juhovýchodne od dolného konca Hlavnej ulice bol na hone Rajčula postavený hospodársky dvor Jednotného roľníckeho družstva (JRD) s poschodovou administratívna budovou. Za humnami Hlavnej ulice postavilo JRD štvorbytovku pre traktoristov a opravárov poľnohosp. strojov. JRD v tej dobe obhospodarovalo a využívalo všetku poľnohospodársku pôdu v obci. Prevádzkarne Holičstvo a kaderníctvo otvorili v marci 1960 v dvoch viacúčelových kontajnerových bunkách. Od 1. decembra ich prevádzku prebral podnik Služba so sídlom v Modranke. Podnik prebral aj miestny tehliarsky lis, keďže obci sa pre finančné problémy nepodarilo zriadiť vlastnú tehelňu. Obecný rozhlas bol vybudovaný v roku 1956. Bytovky v areáli školy boli postavené v sedemdesiatych rokoch. Po nich boli postavené bytovky na ulici Kanada II. Staré autobusové čakárne boli v roku 1975 nahradené novými. Nový kultúrny dom a predajňa spotrebného družstva Jednota boli postavené na pozemkoch niekdajšieho Julovho majera oproti kaštieľu. Predajňa spotrebného družstva Jednota s predajňou potravín a mäsa bola otvorená v roku 1977. Na budove bola umiestnená pamätná tabuľa J. Koniarka. Kultúrny dom s parkoviskom bol odovzdaný do prevádzky v decembri roku 1979. Budova materskej školy bola postavená v roku 1982.

 

 


 

 



 

 



Zdroje: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 12431993. Voderady: Obecný úrad 1993. Sagara, Dušan – Lednár, František Haspra, Rudolf Prachár, Ján Vznik a vývoj JRD Voderady 1972: JRD Rozvoj Voderady a Ústredný výbor zväzu družstevných roľníkov v Prírode, Bratislava 1972.