Potravné družstvo

Hlavnými iniciátormi jeho vzniku boli Ján Martinkovič, František Koniarek a Eugen Schwarzer. Založené bolo 18. júla 1906. Až do roku 1918 bolo súčasťou družstevnej centrály Hangya v Budapešti. Po roku 1918 bolo pripojené k Ústrednému družstvu v Bratislave.

Výška členských podielov v úvernom družstve bola po roku 1918 stanovená na 10 korún, pričom ručenie za podiel bolo stanovené na päťnásobok. Tieto podiely boli ročne úročené do výšky 5 %. Družstvo vykonávalo obchodnú činnosť s miešaným tovarom (rozličný spotrebný tovar) a od roku 1921 získalo licenciu na neobmedzený výčap alkoholu. Okrem toho malo od svojho založenia právo na fľaškový výčap alkoholických nápojov. Družstvo vlastnilo v obci starší dom, ktorý slúžil striedavo ako obchod a výčap.

Každý nákupca, či už člen alebo nie, dostával na konci roka nákupnú náhradu vo výške 3 % na základe nákupných knižiek. V roku 1947 bol obchod vybavený novým zariadením. Tržby družstva neustále rástli.

Správna rada a dozorný výbor boli volené valným zhromaždením. Medzi predsedami družstva boli: František Benkovský (1920–1923), Imrich Tibenský (1926), Vít Mrákava (1933), Štefan Dvorák (1934), Vít Mrva (1937), Štefan Barčák (1940), Štefan Dubovský (1943–1951).

Obchodvedúci boli vždy miestni obyvatelia a často mávali manko, museli sa preto pri nástupe do funkcie zaviazať kauciou. Odmena pre obchodvedúceho činila 1 % z tržby. Medzi obchodvedúcich patrili Štefan Čambal, František Bachratý, Jozef Lulkovič, Jozef Bachratý a Michal Šiška.

Bohužiaľ, do činnosti družstva negatívne zasahovali politické spory. V roku 1934 miestny anonym namietal proti Jozefovi Lulkovičovi kvôli jeho funkcii starostu za sociálno-demokratickú stranu v čase pozemkovej reformy. V roku 1935, po útokoch na Michala Šišku, sa Vít Mrva vzdal predsedníctva, pričom mu však bola vyslovená dôvera. Napriek týmto konfliktom družstvo naďalej prosperovalo.

Potravné družstvo ukončilo svoju činnosť zlúčením s Jednotou, okresným spotrebným družstvom v Trnave, čo bolo rozhodnuté na valnom zhromaždení, ktoré sa konalo 19. júna 1951 za účasti 47 členov. Posledným predsedom správy družstva bol Štefan Dubovský a funkciu predsedu dozorného výboru zastával Michal Zatko.

    Pomocná pokladnica

Dňa 9. februára 1845 založil Samuel Jurkovič, učiteľ v Sobotišti, prvý svojpomocný úverný spolok na európskom kontinente, známy ako Gazdovský spolok. Myšlienku družstevníctva ďalej rozvíjal Daniel Gabriel Lichard (1812 – 1882), ktorý od roku 1852 šíril ideu mestského a dedinského úverníctva. Publikoval stanovy rozličných družstiev a spolkových obilníc a vo svojich článkoch analyzoval vzťah nového obchodného zákona z roku 1875 k takzvaným „pomocniciam".

Vo Voderadoch našli tieto myšlienky odozvu zásluhou A. Kubinu, ktorý 1. novembra 1872 inicioval založenie „vzájomnej pomocnice". Na druhom valnom zhromaždení, ktoré sa uskutočnilo 18. mája 1873, boli prijaté opravené stanovy podľa vzoru z Modry. Kubina uviedol, že pomocnica mala 50 členov a majetok prevyšujúci 200 zlatých, pričom verila v zdvojnásobenie členskej základne.

Ani napriek úpravám stanov sa situácia pomocnice nezlepšila. Kubina 7. apríla 1874 napísal, že „našej pom. pokladnici hrozí záhuba". Kritizoval oneskorenú administráciu a podozrenia zo strany úradov, ktoré v tejto národnej aktivite videli údajný panslavizmus či vlastizradu. Tento postoj blokoval rozvoj národného peňažníctva, čo A. Kubina vyjadril slovami: „Len toľko práva mať budeme, koľko si vydobujeme."

Posledné pokusy o záchranu pokladnice neuspeli a jej ďalšie osudy ostali neznáme.

    Vznik úverného družstva

Až o niekoľko desaťročí neskôr sa Kubinove túžby po dostupnom úverovaní vo Voderadoch naplnili založením úverného družstva, ktoré vzniklo 2. mája 1895 (iné zdroje uvádzajú rok 1892). Iniciátormi tohto projektu boli farár Ján Martinkovič, učiteľ František Koniarek a správca veľkostatku Eugen Schwarzer.

Pôsobnosť družstva sa neobmedzovala iba na našu obec, ale zahŕňala aj susedné obce Pavlice a Slovenskú Novú Ves. Nové stanovy družstva boli schválené na valnom zhromaždení 21. septembra 1924 podľa vzoru Ústredného družstva v Bratislave, ktoré v rokoch 1928 a 1931 prešli ďalšími úpravami.

Počas prvej svetovej vojny dosiahli úsporné vklady družstva sumu 75 828,40 korún, z čoho 62 000 korún bolo prinútené vložiť do vojnovej pôžičky Rakúsko-Uhorska na financovanie vojnových výdavkov. Tieto straty prispeli k insolventnosti družstva po roku 1918, čo viedlo k žiadosti o moratórium, ktoré Ministerstvo financií schválilo na obdobie do 31. decembra 1927. Situácia sa zlepšila až od roku 1935, kedy úsporné vklady a pôžičky začali narastať. Koncom roku 1945 dosiahli vklady výšku presahujúcu jeden milión korún.

Členstvo v družstve postupne rástlo: v roku 1921 malo 35 členov, v roku 1931 už 56, a do roku 1941 sa počet zvýšil na 111 členov.

Úverné družstvo vykonávalo svoje činnosti prevažne v nedeľu popoludní, buď v miestnosti účtovníka, murára Jána Javorku (č. d. 126), alebo v priestoroch Potravného družstva. Na úradné úkony sa vyžadovala prítomnosť účtovníka, pokladníka a minimálne jedného člena správy.

Úverné družstvo ukončilo svoju činnosť v roku 1952. Posledným predsedom bol Jozef Krivička. Agenda družstva prešla pod správu Mestskej sporiteľne v Trnave, čím sa uzavrela významná kapitola jeho existencie. Družstvo počas svojej činnosti poskytovalo členom podporu pri sporení, zabezpečovaním finančných prostriedkov pre rôzne hospodárske aktivity a zlepšovanie životných podmienok v obci. Jeho prínos spočíval nielen v ekonomickej podpore členov, ale aj v rozvoji spoločenského života a posilňovaní vzájomnej solidarity medzi obyvateľmi.

Zdroj: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 1243–1993.