Dychovka

Podľa neoficiálnych údajov bola dychová hudba založená v roku 1884 pri miestnom hasičskom zbore. Jej zakladateľom mal byť údajne miestny učiteľ František Koniarek. Neskôr sa o jej rozvoj najviac zaslúžil Jozef Bachratý, ako uvádza kronikár. Dlhé roky viedol kapelu Augustín Norulák. Od obce dostávali hudobníci ročne 400 Kč ako odmenu za účinkovanie na cirkevných a štátnych oslavách.

V roku 1945 však Červená armáda zničila ich hudobnú skriňu a zhabala tri trúbky, čo viedlo k žiadosti o zvýšenie finančnej podpory z obecného rozpočtu. Tento dokument podpísali členovia dychovky: František Sedlák, Augustín Norulák, Rudolf Sedlák, Ján Sedlák, Štefan Hulík, Augustín Dubovský a Alojz Čambál. Zaujímavosťou je, že vystupovali pod hlavičkou hudobného spolku.

Dychová hudba na čele slávnostného sprievodu

Dychovka mala tradične vystúpenia v obci na Nový rok a 1. mája. Kvôli nezáujmu mladej generácie sa však dychovka v roku 1961 rozpadla.

Po rokoch sa nadšenci dychovej hudby vo Voderadoch opäť začali stretávať a nacvičovať. Kapelníkom sa stal Viktor Malých. V tomto období dychovku sponzorovali Štátne majetky, ktoré voderadským hudobníkom zakúpili a zapožičali všetky hudobné nástroje. Po prevrate a následnom rozpade Štátnych majetkov im tieto nástroje zostali.

Voderadská dychovka pod vedením V. Malýcha aktívne vystupovala pri rôznych podujatiach nielen v obci, ale aj mimo nej. Dokonca sa svojho času objavila aj vo vysielaní Československej televízie.

Po mnohých aktívnych rokoch však dychová hudba vo Voderadoch postupne utíchla. Hoci dychovka prinášala radosť na mnohých obecných podujatiach a bola neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho diania v obci, nepriaznivý vývoj a nedostatok nových členov viedli k jej zániku.

     Ochotnícke divadlo vo Voderadoch

Prvé zmienky o divadelných predstaveniach vo Voderadoch siahajú do roku 1906, keď sa v kaštieli Zičiovcov údajne odohralo premiérové vystúpenie. Po roku 1918 sa organizácie a nacvičovania divadelných hier ujali miestny kaplán Štefan Havran a predovšetkým učiteľ František Paňák. Miestni ochotníci každoročne pripravili jedno až dve predstavenia, pričom do obce prichádzali hosťovať aj divadelné súbory z iných miest.

Aj keď divadelné aktivity pretrvali až do konca šesťdesiatych rokov pod vedením režiséra Bruna Javoreka, stály divadelný súbor v obci nikdy nevznikol. O rozvoj divadelnej činnosti sa však výrazne zaslúžil aj divadelný krúžok pri osemročnej strednej škole, ktorý viedli učiteľky Františka Golisová a Školastika Valentínová. Do nacvičovania divadelných hier sa aktívne zapájali aj žiaci Poľnohospodárskej majstrovskej školy.

     Osvetová beseda vo Voderadoch

V roku 1954 vznikla v obci osvetová beseda, ktorá zohrávala dôležitú úlohu v organizovaní kultúrneho života. Jej prvou správkyňou bola riaditeľka miestnej školy Cecília Pekníková, ktorú postupne vystriedali Ladislav Bachratý a neskôr Dominik Benkovský. Okrem divadelných predstavení sa beseda venovala aj premietaniu filmov – v rokoch 1954 až 1956 ich v obci predstavili celkovo šestnásť. V rokoch 1956–1957 sa premietanie realizovalo v spolupráci s osvetovými pracovníkmi z trnavského Kovosmaltu.

V roku 1957 získala osvetová beseda vlastný premietací prístroj, čo výrazne rozšírilo možnosti kultúrneho vyžitia. V roku 1960 už premietli 84 filmov. V sedemdesiatych rokoch sa filmové premietania konali v budove prvej voderadskej školy, ktorá vtedy slúžila ako kultúrny dom. Zabezpečovali ich učitelia František Reiffers, Jaroslav Hanzel a Peter Mrvečka.

Popri filmových projekciách sa v rámci besedy konali aj rôzne verejné oslavy, prednášky či spoločenské podujatia, ako fašiangové a hodové zábavy. Medzi pravidelné akcie patrili aj oslavy 1. mája či podujatia spojené s družstevnými doplatkami.

V roku 1961 prišla osvetová beseda s novinkou – vydávaním žatevného spravodaja, ktorý počas žatvy informoval obyvateľov o aktuálnom dianí. Na jeho tvorbe sa podieľali učiteľky miestnej základnej deväťročnej školy a tlač zabezpečoval Okresný dom osvety v Trnave.

Na činnosť osvetovej besedy nadviazalo v 70. rokoch miestne kultúrne stredisko. Od decembra 1979 získalo na svoju činnosť nové priestory v čerstvo postavenom kultúrnom dome.

Zdroj: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 1243–1993. Redakcia Voderady Info. Archív Voderady Info.