Za dedinou, na malej lúčke medzi stromami

Za dedinou, na malej lúčke medzi stromami,
tancovali dievky, sťaby boli vílami;
tancovali mládenci, skákali cez vatry —
skákali vysoko, ako sa im patrí.

Hádzali sekerky — do tej suchej vŕby,
čo sa tam — pri Gidre, ako grmel hrbí.
Spievali s dievkami, točili sa v kole,
s gajdošom ich počuť temer ku Homole: —

„Ej, Janko — Vajanko, zobúdzaj nás ránko! —
opatríme koníka, nachystáme ohníka.
Pretancujeme dokola celú noc:
ktože holubičkám príde ráno na pomoc?“

S rukou nahor zvŕtajú sa spolu;
zapletané vlasy mihajú sa hore-dolu:
Duní zem, duní — duní pod nohami v tanci! —
krajom hája jašia sa najmenší šarvanci.

Na východe — na kopci — urastlí šuhajci:
v ohni valia kolesá — osvetľujú nebesá;
šuštiac letia zo svahu, do ďaleka svietia,
fŕkajú z nich iskierky, s Ronavou sa miesia.

Radujú sa mladí, radujú sa starkí,
že sú vody po dedine stále plné jarky:
aj tí mladí, aj tí starší, sú tu vode radi;
stavajú a vartujú na nej vodné hrady.

Vystavali vedno z dreva pevné mosty;
z Bratislavy do Nitry chodí vozov dosti.
Mesiac je už vysoko, hviezd je plné nebo:
môže každý banovať, kto tam vtedy nebol!

Viac tu: https://adamrosa.webnode.sk/za-dedinou-na-malej-lucke-medzi-stromami/

Medzi blízkymi potokmi
Gidra a Ronava
dedinka leží od pradávna:
Voderady; vystavané dvoma rady.
 
Uprostred rastie gaštan statný, zelený;
povedľa hadia sa cesty, vinúc sa
popri domci, popri poli —
uberajúc sa spod okien chalúpok v šíry kraj;
zdobené čerešňami, slivkami,
či alejou s vysočiznými topoly.
 
Obďaleč chrám stojí ostarený
s vežou zavesenou v oblakoch letiacich:
vo výšave, kam slnečný svit zavše dozrieť nedovolí;
v oblakoch akoby z hrnca kypiacich. —
 
S príchodom na svet ľud si do života víta,
v blahých zlomoch bytia mu osudy mení:
Naostatok všetkých vyprevádza
k bráne večnosti pripravených.
 
Z druhej strany na chod dejín prizerá sa;
dávna to tunajšia krása —
kaštieľ pyšný, honosný, kde prebývali
tajomní templári:
Ten jediný vie, čo dialo sa
pod jeho oknami. —

Hrdí sa pred utešeným parkom —
tou pýchou svojou,
za ktorým ako živé bašty
pnú sa prastaré duby;
s lístím vánkom rozjaganým,
ani vejúce cirády rodnej hrudy. —
 
Vejúce na vďaku človeku,
čo po stáročia sa tu moril;
k ránu s túžbou vstával,
zrobený večeru sa klonil.
 
Človeku, ktorý v doline
od nepamäti obývanej,
tvoril minulosť dedinky
rodnej, vysnívanej.

Viac tu: https://adamrosa.webnode.sk/voderady-dvoma-rady/

Medzi blízkymi potokmi
Gidra a Ronava
dedinka leží od pradávna:
Voderady; vystavané dvoma rady.
 
Uprostred rastie gaštan statný, zelený;
povedľa hadia sa cesty, vinúc sa
popri domci, popri poli —
uberajúc sa spod okien chalúpok v šíry kraj;
zdobené čerešňami, slivkami,
či alejou s vysočiznými topoly.
 
Obďaleč chrám stojí ostarený
s vežou zavesenou v oblakoch letiacich:
vo výšave, kam slnečný svit zavše dozrieť nedovolí;
v oblakoch akoby z hrnca kypiacich. —
 
S príchodom na svet ľud si do života víta,
v blahých zlomoch bytia mu osudy mení:
Naostatok všetkých vyprevádza
k bráne večnosti pripravených.
 
Z druhej strany na chod dejín prizerá sa;
dávna to tunajšia krása —
kaštieľ pyšný, honosný, kde prebývali
tajomní templári:
Ten jediný vie, čo dialo sa
pod jeho oknami. —

Hrdí sa pred utešeným parkom —
tou pýchou svojou,
za ktorým ako živé bašty
pnú sa prastaré duby;
s lístím vánkom rozjaganým,
ani vejúce cirády rodnej hrudy. —
 
Vejúce na vďaku človeku,
čo po stáročia sa tu moril;
k ránu s túžbou vstával,
zrobený večeru sa klonil.
 
Človeku, ktorý v doline
od nepamäti obývanej,
tvoril minulosť dedinky
rodnej, vysnívanej.

Viac tu: https://adamrosa.webnode.sk/voderady-dvoma-rady/

Medzi blízkymi potokmi
Gidra a Ronava
dedinka leží od pradávna:
Voderady; vystavané dvoma rady.
 
Uprostred rastie gaštan statný, zelený;
povedľa hadia sa cesty, vinúc sa
popri domci, popri poli —
uberajúc sa spod okien chalúpok v šíry kraj;
zdobené čerešňami, slivkami,
či alejou s vysočiznými topoly.
 
Obďaleč chrám stojí ostarený
s vežou zavesenou v oblakoch letiacich:
vo výšave, kam slnečný svit zavše dozrieť nedovolí;
v oblakoch akoby z hrnca kypiacich. —
 
S príchodom na svet ľud si do života víta,
v blahých zlomoch bytia mu osudy mení:
Naostatok všetkých vyprevádza
k bráne večnosti pripravených.
 
Z druhej strany na chod dejín prizerá sa;
dávna to tunajšia krása —
kaštieľ pyšný, honosný, kde prebývali
tajomní templári:
Ten jediný vie, čo dialo sa
pod jeho oknami. —

Hrdí sa pred utešeným parkom —
tou pýchou svojou,
za ktorým ako živé bašty
pnú sa prastaré duby;
s lístím vánkom rozjaganým,
ani vejúce cirády rodnej hrudy. —
 
Vejúce na vďaku človeku,
čo po stáročia sa tu moril;
k ránu s túžbou vstával,
zrobený večeru sa klonil.
 
Človeku, ktorý v doline
od nepamäti obývanej,
tvoril minulosť dedinky
rodnej, vysnívanej.

Viac tu: https://adamrosa.webnode.sk/voderady-dvoma-rady/