Zičiovci patrili pravdepodobne medzi najvýznamnejších vlastníkov Voderád v ich známej histórii. V 19. storočí vlastnili okrem Voderadského panstva aj majetky v obciach Slovenská Nová Ves, Báhoň, Majcichov, Pusté Úľany, Sládkovičovo a Malá Mača. Koncom 19. storočia predstavovala rozloha ich majetkov 7 282 katastrálnych jutár (4190 hektárov).

Zičiovci sú jedným z najstarších uhorských šľachtických rodov. Ich genealógiu možno sledovať od roku 1270, kedy sa spomína prvý známy predok tohto rodu v súvislosti s majetkom v obci Zajk v župe Zala. Postupne sa rod rozvetvil a jeho jednotlivé línie a vetvy získali majetky vo viacerých župách Uhorska. V súvislosti s Voderadmi je dôležitá rusovecká línia rodu. Štefan Ziči, narodený v r.1715, vlastnil okrem iných aj panstvo Rusovce (Oroszvár, Karlburg v župe Mošonskej). Mal sedem detí, z ktorých jeho syn František (1751 – 1812) založil voderadskú vetvu Zičiovcov. V roku 1773 získal František so svojimi bratmi od svojho príbuzného, rábskeho biskupa Františka Zičiho, kaštieľ a k nemu patriace pozemky vo Voderadoch. V roku 1785 získal výmenou aj diel voderadského majetku od svojho brata Karola.

František Ziči (1751 – 1812) - zakladateľ voderadskej vetvy Zičiovcov bol správcom Oravského panstva a od roku 1774 c. k. komorník a hlavný pohárnik. V rokoch 1777 – 1782 bol administrátorom Békešskej a v roku 1784 Peštianskej stolice. V rokoch 1785 – 1792 bol županom a do roku 1790 aj miestodržiteľom Zemplínskej stolice. Od roku 1792 bol županom Vesprémskej stolice a riaditeľ Oravského panstva. Pôsobil ako stály vnútorný uhorský kráľovský radca. V rokoch 1790 – 1792 bol vo viacerých výboroch krajinského snemu. Z jeho synov treba spomenúť Františka Jozefa (1774 – 1861) a Karola III. (1785 – 1876), po ktorom sa voderadská vetva Zičiovcov ďalej člení na cíferskú.

František Jozef Ziči (1774 – 1861). V roku 1809 sa zúčastnil stavovského povstania vo Vesprémskej stolici a neskôr i protinapoleonských vojen. Bol sudcom sedmipánskej súdnej tabule. V rokoch 1813 – 1814 bol kráľovským komisárom pre vyberanie vojnovej dane a zásobovanie vojska. V rokoch 1822 – 1825 miestodržiteľ Gemerskej stolice, v rokoch 1824 – 1861 riaditeľ Oravského panstva, v rokoch 1825 – 1836 hlavný župan Biharskej stolice, od roku 1848 hlavný dverník, c. k. komorník a skutočný vnútorný tajný radca. V rokoch 1836 – 1848 bol členom hornej snemovne uhorského parlamentu. Bol vyznamenaný veľkokrížom Leopoldovho Radu a kráľa Štefana. V Bratislave dal František Jozef Ziči postaviť sirotinec. Založil archív voderadskej vetvy Zičiovcov, ktorý bol uložený v Zičiovskom dome v Bratislave.

Ďalším významným potomkom rodu Zičiovcov bol František Ziči (1811 – 1900). Vyštudoval právnickú akadémiu v Pešti. Do roku 1833 bol podnotárom Peštianskej stolice a od toho istého roku tajomníkom uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni. V roku 1839 sa stal vicegubernátorom Rijeky a od roku 1841 predsedom zmenkového súdu v Bratislave. Bol riaditeľom spoločnosti centrálnej železnice, v roku 1847 predsedom uhorskej miestodržiteľskej rady a zároveň i tajný radca. V roku 1848 bol tajomníkom na uhorskom ministerstve dopravy, od roku 1851 ríšskym radcom a od roku 1854 vrchným dvormajsterom hlavného gubernátora Lombardie a Benátok arcikniežaťa Maximiliána. Bol hlavným županom Novohradskej stolice. V rokoch 1874 – 1879 bol rakúsko-uhorským veľvyslancom v Istanbule, od roku 1888 bol c. k. taverníkom. Pričinil sa o založenie prvej bratislavskej sporiteľne a bol i spoluorganizátorom výstavby konskej železnice z Bratislavy do Trnavy. V revolučných rokoch 1848 – 1849 bol vymenovaný za hlavného komisára pre Bratislavskú stolicu a za hlavného dištriktného komisára pre Nitriansku, Trenčiansku, Oravskú, Turčiansku a Liptovskú stolicu. Neskôr bol vymenovaný za hlavného komisára pri ruskej armáde. Od roku 1888 bol členom uhorského parlamentu, v rokoch 1892 – 1896 predsedom jeho finančného výboru. V roku 1854 bol vyznamenaný Radom železnej koruny I. triedy a v roku 1879 krížom Radu sv. Štefana. Po jeho intervencii bola v roku 1849 v Skalici a ďalších slovenských mestách zavedená slovenčina ako úradná reč.

Medzi významných predstaviteľov voderadskej vetvy Zičiovcov patril aj Jozef Ziči (1841 – 1924). Vyštudoval právo na Právnickej akadémii v Bratislave a na univerzite vo Viedni. Pôsobil v službách uhorskej kráľovskej kúrie. V rokoch 1867 – 1869 pôsobil ako čestný radca na ministerstve poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu v Budapešti. V rokoch 1870 – 1872 bol kráľovským komisárom, neskôr guvernérom Rijeky, v rokoch 1872 – 1874 ministrom poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu, v rokoch 1873 – 1875 súčasne ministrom práce a dopravy v Budapešti. V rokoch 1889 – 1893 bol bratislavským županom, zároveň v rokoch 1891 – 1893 pôsobil aj ako dočasný trenčiansky župan. V rokoch 1868 – 1870 a 1872 – 1875 bol poslancom uhorského parlamentu a členom jeho hornej snemovne. V roku 1873 bol gróf Jozef Ziči vyznamenaný Radom železnej koruny I. triedy. Zomrel bezprostredne po prvej svetovej vojne a jeho smrťou začal postupný úpadok voderadského panstva v jeho pôvodnej výmere. Jeho synom Júliusom Zičim, ktorý zomrel bezdetný, vymrela voderadská vetva rodu Zičiovcov po meči.

Dcéru Jozefa Zičiho, Kláru, si vzal v roku 1907 za manželku chorvátsky gróf Štefan Keglevič, s ktorým mala dcéru Magdalénu. Magdaléna spolu s rodičmi opustila obec krátko pred príchodom sovietskeho frontu v roku 1945.

Zičiovci neobývali voderadský kaštieľ po celý rok, na zimu odchádzali do Budapešti. Vždy v prvý novembrový týždeň sa za účasti pozvaných priateľov rozlúčili s Voderadmi. Veľkú zábavu aj s ohňostrojom poriadali pri svätoštefanských oslavách. Veľkorysé oslavy organizovali aj pri poľovačkách.

Zičiovci

Zdroj: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 1243–1993. Voderady: Obecný úrad 1993.