Priaznivé podmienky pre poľnohospodársku výrobu určovali celý spôsob života tunajších ľudí. Obrábanie pôdy, pestovanie rastlín a chov zvierat ovplyvňovalo nielen stravovanie a stavebný vývoj obce, ale aj miestne zvykoslovie, ľudový odev, hudobné a tanečné prejavy a umeleckú a výtvarnú kultúru obyvateľov.

V 18. a 19. storočí sa na poliach v okolí dediny hojne pestovalo proso, s ktorým sa obchodovalo. Z obilnín sa pestovala predovšetkým pšenica a sladovnícky jačmeň. Výnosy z raži boli o 300 kilogramov nižšie ako u pšenice a z toho dôvodu sa pestovala len pre najnutnejšiu potrebu. Slama z raži mala veľké využitie. Vyrábali sa z nej „provéslá“ (povriesla), dávala sa do slamníkov a vyrábali sa z nej aj otiepky na pokrytie striech. Otiepky sa dávali na strechy „dolu klasmi“ (dolu rezanou stranou) a priväzovali sa k paliciam alebo latám. Kukurice sa pestovalo asi 5% z osevnej plochy. Zemiakom sa v miestnych podmienkach veľmi nedarilo, preto sa pestovali iba pre vlastnú potrebu. Na „rolách“ sa pestovala aj cukrová repa, fazuľa, šošovica, bôb a mak. Pestovanie cukrovej repy sa v obci postupne rozširovalo najmä z dôvodu blízkosti k neďalekým cukrovarom v Trnave, Vlčkovciach, Seredi a Sládkovičove.

Záprah uhorských volov na pohľadnici z Voderád (Vedröd; názov obce po maďarsky)

Panský veľkostatok vlastnil do roku 1918 väčšinu poľnohospodárskej pôdy. Len malú časť mali vo svojom vlastníctve miestni roľníci. Na kaštieľ bol priamo napojený Julov majer, neskoršie samostatne odčlenený povedľa cesty oproti kaštieľu. Ďalšie dva majere – Jozefov a Klárin, pomenované pravdepodobne po zemepánoch, boli vybudované neskoršie. Na majeroch boli okrem hospodárskych budov aj zamestnanecké byty. Väčšia časť výmery veľkostatku sa dávala do prenájmu. Od roku 1870 mal časť polí od veľkostatku v prenájme cukrovar a liehovar v Sládkovičove. Pestovali hlavne obilniny, krmoviny, čakanku a cukrovú repu. K panskému veľkostatku patril aj veľký chov hospodárskych zvierat, ovčiareň a plemenárske hospodárstvo. Chovali aj ruské jazdecké kone. Okrem stálych zamestnancov veľkostatok najímal aj robotníkov na príležitostné práce. Nazývali ich „robotníci na zavolanie“.

Pod vplyvom obilnej konjunktúry sa veľkostatok v druhej polovici 19. storočia začal orientovať na výrobu poľnohospodárskych produktov pre trh. Skončil zabehnutý tisícročný trojpoľný systém, úhorové hospodárenie a začali sa pestovať nové plodiny, predovšetkým kukurica, zemiaky a ďatelina. Cukrovú repu začali na veľkostatku pestovať po roku 1870. Pestovali aj sladovnícky jačmeň. O rozvoj jeho pestovania v okolí Trnavy sa zaslúžili dve trnavské sladovne – Seslerová, založená v roku 1854 a Treumanová, ktorá bola založená v roku 1893. Veľkou výhodou veľkostatku bolo, že podľa platných predpisov dostal po zrušení poddanstva 20-násobok ročnej hodnoty feudálnych povinností. Z toho dôvodu mohol bez problémov investovať do potrebného rozvoja a prejsť na pohodlné hospodárenie s vlastnými zamestnancami. Na konci 19. storočia vlastnil veľkostatok dve sejačky, dve mláťačky s parným lokotraktorom a od roku 1906 jednu súpravu parných oračiek pre hlboké orby, ktorú dal slávnostne vysvätiť pred kostolom. Naproti tomu miestny roľníci dostali urbársku pôdu, pre zložité predpisy a ich pomalé uplatňovanie, až v roku 1871. Za veľkostatkom značne zaostávali, čo z časti spôsobovala aj ich neznalosť a neškolenosť. Odbornej literatúre nerozumeli, pretože sa vydávala skoro výhradne v maďarčine. Z mizivého množstva slovenskej literatúry čítali najmä kalendáre Spolku Sv. Vojtecha, kde sa články s obsahom venovaným poľnohospodárstvu vyskytovali iba zriedkavo.

Žatevné práce vo Voderadoch

Dobrá úroda bola vždy závislá od kvalitne obrobenej pôdy. Najstarším známym typom náradia na oranie bolo radlo, ktoré neskôr nahradil drevený pluh. V druhej polovici 19. storočia bol drevený pluh nahradený položelezným so železnou odvalnicou, ktorú vyrábali dedinský kováči. Položelezné pluhy boli v prvej polovici 20. storočia nahradené železnými, vyrábanými vo fabrikách. Malí roľníci používali pre záprah kravy, strední a majetní kone.

S rozvojom priemyslu sa začali v poľnohospodárstve používať aj nové stroje. Najrozšírenejšie boli kosačky, hrabačky, hrsťovačky, výfukové rezačky, cirkulárky, obilné a trávne kosačky, mláťačky, sejačky a sečkovice na konský pohon – geple. Roľníci používali vo svojich dvoroch aj moržováky, šrotovníky a rajtáre na čistenie obilia. Chudobní roľníci používali stroje ručné alebo „geplové“, veľkostatok a bohatší gazdovia na parný pohon. Majetnejší roľníci vlastnili pred prvou svetovou vojnou približne 10 sejačiek, ktoré požičiavali malým roľníkom za 1 korunu na deň. Za prvej republiky sa na veľkých plochách sialo už iba sejačkami. Kto ju nemal, zapožičal si ju za 5 korún na deň. Do roku 1936 sa na pohon veľkých poľnohospodárskych strojov používali parné lokomotívy, neskôr aj benzínové motory a elektromotory. Obilie sa gepľami alebo ručnými mláťačkami mlátilo zväčša na humnách. Strojové mláťačky začali v obci zavádzať zväčša vyučení kováči a zámočníci. Roľníkom chodili mlátiť za podiel. Pozvoľný vzostup pri šírení rozvoja na roľníckych hospodárstvach pribrzdila prvá svetová vojna. Po náhlej mobilizácii zo začiatku augusta museli porobiť mlatebné práce starci, ženy a odrastené deti. Problémy s nedostatkom pracovných síl na poliach sa vliekli až do samého konca vojny.

Mláťačka poháňaná elektromotorom

Pred sejbou sa obilie morilo zmesou vápna a liadku, neskoršie sa už dali kúpiť aj hotové moridlá. Pri sejbe si dali roľníci obilie do konopnej plachty – kobera. Jednou rukou si pridŕžali dva rohy plachty, ktorú mali oviazanú ďalšími dvoma koncami okolo krku a druhou rozhadzovali osivo po poli. Takýmto spôsobom sa sialo na malých plochách aj v období, keď sa už na sejbu používali sejačky. Aby sa po ručnom siatí dostalo obilie do zeme, muselo sa pole dva krát brániť. Po zasiatí sa na okraji poľa do zeme zapichli „jarabátká“ (bahniatka), čo bol pradávny slovanský zvyk, aby bola na roliach úroda uchránená od zlých vplyvov – búrok, bleskov a následných požiarov, alebo záplav.

Keď obilie dozrelo, kosilo sa srpom. Bol to nástroj veľmi podobný kosáku, no na rozdiel od neho mal zúbkované ostrie. Kosák v tvare ako ho dnes poznáme, sa začal používať až v priebehu 18. storočia. Začiatkom 20. storočia sa už obilie kosilo kosou. Pri kosení obilia sa na kosu pripevňovala drevená alebo drôtená hrablica, aby sa pokosené obilie ukladalo rovnomerne. Pred žatvou vymlátili ženci cepami raž a nachystali z jej slamy povriesla, ktoré vyviezli na pole a tam ich prikryli, aby nevyschli. Počas kosenia ženy odoberali od koscov obilie a robili z neho „hrsci“, ktoré kládli na povriesla. Ženci ich poviazali do snopov a tie večer pozvážali a poukladali do krížov. V jednom kríži bolo 15 – 20 snopov obilia. Na žatvu si väčší gazdovia najímali koscov, pretože musela mať rýchly priebeh. Voderadským gazdom chodili do žatvy vypomáhať kosci z Maríkovej, ktorí robili „za zboží“. Gazdovia si ich chodili najímať do Trnavy na „rínek“. Počas žatvy mali ženci u každého gazdu zabezpečenú stravu a ubytovanie. Jedlo sa nosievalo počas žatevných prác na pole, čo mala na starosti gazdiná. Vo Voderadoch im najviac chutil „oharkóf šalát ze sednutým mlékom a ze smotanku“, k čomu sa podával domáci chlieb. Žatva zväčša trvala asi desať dní. Jej koniec sa oslavoval žatevným oldomášom – dožinkami. Ženy uplietli zo slamy veniec a ozdobili ho klasmi, poľnými kvetmi a stuhami. Za spevu „gazda náš, gazda náš, chystaj nám oldomáš“ prišli ku gazdovi a veniec mu odovzdali. Dožinkové pohostenie a spev s tancom trvali zavše až do rána. Obilie zarobené ťažkou prácou odviezol žencom gazda domov. Neskôr si majetní gazdovia kosili obilie kosačkami ťahanými koňmi. Z polí sa pokosené obilie zvážalo do stodôl alebo stohov na rebrinákoch. Mlátilo a čistilo sa v stodole alebo aj vonku na holej zemi. Miesto na mlátenie a čistenie obilia pod holým nebom sa nazývalo holohumnica. Na mlátenie obilia sa do konca 19. storočia používali dve techniky. Buď sa mlátilo cepami, alebo sa vydupávalo dobytkom. Malí a strední roľníci mali málo obilia a nevlastnili ťažné zvieratá, preto obilie mlátili cepami. V niektorých domoch, kde obyvatelia vlastnili skromné políčka, veľké humná, či záhumienky aj za socializmu, sa používali cepy ešte v 60. – 70. rokoch 20. storočia. Majetnejší gazdovia začali na konci 19. storočia používať ručné mláťačky alebo stroje poháňané koňmi, volmi, prípadne kravami.  Mláťačky na parný pohon sa začali používať až v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Roľníci stroje kupovali viacerí dohromady a mlátili aj pre ostatných. Mlátilo sa na „mašine dolfke“ (za 1. ČSR), na ktorej mlátil súkromník obilie pre celú dedinu. Roľníci si chodili aj navzájom „odrábat, aby nemoseli placit tolko tovarichu“. Po vymlátení sa obilie osievalo na ričicách s hustými okami alebo na “rajchle“ s redšími okami. Prečisťovalo sa aj za pomoci vetra. Koncom 19. storočia sa začal na čistenie obilia používať rajtár, ktorý obsluhovali štyria ľudia. Jeden točil kľukou, druhý nasýpal obilie, tretí stál na vyvýšenom mieste, odkiaľ upravoval obilie na sitách a štvrtý zhŕňal zrno drevenou lopatou. Vyčistené obilie sa skladovalo v obilných truhlách, sýpkach alebo na „hórách“ (povalách). Najkvalitnejšie zrno sa vždy odkladalo na siatie. Najmenej kvalitným zrnom sa kŕmil dobytok a hydina. Najviac zrna sa vždy pomlelo na múku. Mlelo sa v panskom mlyne za parkom. Mlyn mal v prenájme mlynár, ktorý si pre seba za prácu zvyčajne ponechal desiatok.

V septembri sa vylamovala kukurica. Neošúpané klasy sa nosili na kopy a večer odvážali vozmi do stodôl. Kukurica sa ošúpala a nechali sa na nej iba vnútorné listy, ktorými sa zväzovala do viazaníc. Viazanice sa vešali na povalu, aby sa kukurica usušila. Keď bola vysušená, moržovala sa na drevených stoličkách s upevneným nožom. Zrná sa pomocou noža oddeľovali od klasov. Prázdnymi kukuričnými „gombami“ (šúľkami) sa  kúrilo v peci alebo „šporheli“ (sporáku). Na moržovanie kukurice sa neskôr používali „moržuváky“ (moržováky). Obsluhovali ich dvaja ľudia. Jeden vkladal klasy do otvoru a druhý ťahal kľukou. Namoržovaná kukurica sa dávala do mechov. Kukuričné „kóroví“ (kôrovie) sa viazalo do snopov a zvážalo na kopy. Spolu s kukuričným šúpolím sa pridávalo do sečky.

Mlátenie obilia mláťačkou na parný pohon           

V obci nebolo veľa ovocných stromov, aj keď veľkostatok vlastnil ovocnú škôlku a sad. Obyvatelia si pravdepodobne spestrovali stravu aj zberom plodov z divorastúcich ovocných drevín. V roku 1895 bolo v obci 1321 sliviek, 416 jabloní, 235 hrušiek, 183 orechov, 63 marhúľ, 34 broskýň, 31 čerešní a 11 višní. Popri cestách a na niektorých voľných plochách sa vysádzali agáty na palivové drevo.

Ovocný sad na veľkostatku založili v roku 1840, 26-holdovú ovocinársku škôlku v roku 1845. Konkurenciu mala v Trnave, kde bola svetoznáma ovocná škôlka lekárnika Jána Nepomuka Siebenfreuda (1808 – 1866), ktorú po jeho smrti prevzal slovenský ovocinár Dionýz Paulovič (1846 – 1907). Ovocinárstvom sa zaoberal aj majcichovský farár František Urbánek (1790 – 1880). Ovocné stromy z veľkostatku sa predávali po celom Uhorsku a dokonca aj v zahraničí. Na školenie do Voderád chodili absolventi záhradníckych škôl z celého Uhorska. Veľkostatok od roku 1845 pravidelne vydával tlačený cenník s ponukou svojho tovaru. Ovocie sa v sade predávalo priamo zo stromov na verejnej dražbe. Na veľkostatku bolo okrem ovocinárstva aj kvetinárstvo, kde pestovali najmä kamélie (viac v sekcii  Skleník ).

Vo Voderadoch bol pravdepodobne najstarší umelý chov bažantov a jarabíc v Uhorsku. Odchovanými bažantmi bol zazverovaný poľovný revír a ponúkali ich aj na predaj. Vývozné povolenie veľkostatku z roku 1910 bolo vystavené na 800 bažantov a 600 jarabíc.

V obci bol rozšírený chov dobytka. Nadojené kravské mlieko sa zvyčajne minulo v domácnostiach, ale ak ho bol dostatok, vyrobilo sa z neho aj maslo, ktoré chodili ženy predávať na trh v Trnave. Mlieko dorobené na panskom veľkostatku sa predávalo v Trnave a Cíferi. Rozšírený bol aj chov koní, ktoré boli potrebné ako ťažná sila pri zvážaní obilia, vození hnoja, dreva, alebo rôznych furmankách. U menej majetných roľníkov sa ako ťažná sila pri prácach na poliach využívali voly a kravy. Dobytok bol ustajnený v maštaliach, ošípané a kozy v chlievoch. Hydina sa zatvárala do kurínov, ale len na noc. Obyvateľom sa darilo najmä v chove ošípaných. Takmer v každom dome sa chovala najmenej jedna prasnica. Starali sa o ne ženy, ktoré chodili odstavené ciciaky predávať na trh do Senca. V každom dome sa chovali sliepky a kŕdeľ husí, ktoré obyvatelia pásavali za dedinou. Kačice sa chovali málo, pretože vraj  ako nepastevná hydina „žrali z vačku“ a na ich výkrm sa spotrebovalo veľa obilia. Kozy a ošípané chovali najmä chudobní obyvatelia. Miestni roľníci mali veľmi málo zeleného krmiva pre zvieratá. Obecné lúky a pasienky v okolí dediny neboli, preto museli vykášať regulačné kanály  v susedných obciach a v Pustých Úľanoch.

Na Malom Chrajte boli kedysi vysadené vinohrady, ktoré vraj po roku 1888 vymrzli. Ďalšie vinohrady boli vysadené na Malom Chríbe.

Zdroje: Čambálová, Daniela a kol. Voderady 1243–1993. Voderady: Obecný úrad 1993. Babirát, Marián – Dobrotková, Marta – Moncmanová, Ľubica. Hrnčiarovce nad Parnou 2003. Hrnčiarovce nad Parnou: Obecný úrad 2003. Sagara, Dušan – Lednár, František – Haspra, Rudolf – Prachár, Ján Vznik a vývoj JRD Voderady 1972: JRD Rozvoj Voderady a Ústredný výbor zväzu družstevných roľníkov v Prírode, Bratislava 1972. Redakcia Voderady Info. Archív Voderady Info.